Nepovažujem sa za vysloveného ateistu. Zvlášť nie v tom význame, v akom to chápu tí naši, organizovaní – občas mám pocit, že ich oduševnené až nezmieriteľné presvedčenie o vlastnej koncepcii sveta je skôr iracionálnou vierou ako racionálnou skepsou, ktorú očakávam od sekulárneho humanistu. Navyše u nás je organizované ateistické hnutie ešte stále spájané s ľuďmi, ktorí počas komunistického režimu veriacich prenasledovali, čo je neprekonateľná bariéra medzi nimi a mladými ľuďmi, ktorí by uvítali združenie obhajujúce práva neveriacich, ale s komunistami nechcú mať nič spoločné. Na Slovensku má teda ateizmus veľmi rozporuplnú príchuť. No ak vezmeme do úvahy, že neveriaci predstavujú po katolíkoch jednu z najväčších skupín a ich názory, želania, hodnoty a životné postoje sú masívne ignorované, čosi nie je v poriadku. A na to, aby ste si to uvedomili, nepotrebujete byť uvedomelým ateistom – rovnako ako obhajca práv Tibeťanov nemusí mať mongoloidných predkov.