Diskriminácia a predsudky voči ateistom

Autor: Eduard Chmelár | 15.9.2008 o 14:30 | Karma článku: 16.13 | Prečítané  11491-krát

     Nepovažujem sa za vysloveného ateistu. Zvlášť nie v tom význame, v akom to chápu tí naši, organizovaní – občas mám pocit, že ich oduševnené až nezmieriteľné presvedčenie o vlastnej koncepcii sveta je skôr iracionálnou vierou ako racionálnou skepsou, ktorú očakávam od sekulárneho humanistu. Navyše u nás je organizované ateistické hnutie ešte stále spájané s ľuďmi, ktorí počas komunistického režimu veriacich prenasledovali, čo je neprekonateľná bariéra medzi nimi a mladými ľuďmi, ktorí by uvítali združenie obhajujúce práva neveriacich, ale s komunistami nechcú mať nič spoločné. Na Slovensku má teda ateizmus veľmi rozporuplnú príchuť. No ak vezmeme do úvahy, že neveriaci predstavujú po katolíkoch jednu z najväčších skupín a ich názory, želania, hodnoty a životné postoje sú masívne ignorované, čosi nie je v poriadku. A na to, aby ste si to uvedomili, nepotrebujete byť uvedomelým ateistom – rovnako ako obhajca práv Tibeťanov nemusí mať mongoloidných predkov.

     Prenasledovanie ateistov má svoje hlboké historické korene a siaha až do antiky. No až moderná doba priniesla hrdinov vedome trpiacich za svoje svetonázorové presvedčenie. Medzi väznenými za ateizmus bol napríklad aj francúzsky filozof Denis Diderot. Anglický romantický básnik Percy Bysshe Shelley bol 25. marca 1815 vylúčený z Oxfordskej univerzity za kritiku cirkvi a protináboženský pamflet Nevyhnutnosť ateizmu. Racionálneho človeka nemôže veľmi prekvapiť, že Adolf Hitler po nástupe k moci zakázal všetky voľnomyšlienkárske organizácie a vyhlásil: „Ujali sme sa boja proti ateistickému hnutiu, a to nielen v teoretických deklaráciách: nech nikto nepochybuje, že ho udupeme.“ U nás bol prvý slovenský ateista, filozof Ján Horárik (od ktorého narodenia uplynulo 18. mája tohto roku vo všetkej tichosti 200 rokov) nútený najprv prestúpiť z katolíckej do evanjelickej cirkvi (keďže podľa uhorských zákonov nesmel byť nikto mimo cirkvi), prišiel o miesto, musel emigrovať do Nemecka, skrýval sa pred políciou a po porážke revolúcie roku 1848 ako jeden z najradikálnejších demokratov žil v ústraní a pod dohľadom v Banskej Štiavnici. Ateisti boli v dejinách väčšinou spoločnosti vždy stotožňovaní so zradcami, komunistami a vrahmi.

     Niet divu, že predsudky voči neveriacim naberajú obrovské až mytologické rozmery. Podľa presvedčenia väčšiny kresťanov ateista nemá svedomie ani zásady. Vraj aké by asi mohol mať, keď neverí v Boha. Mustafa Cerić, najvyššia moslimská duchovná autorita v Bosne a Hercegovine, na pražskom stretnutí intelektuálov (Fórum 2000) v roku 2003 vysvetlil rozdiel medzi veriacimi a neveriacimi podľa mňa úplne škandalóznym spôsobom na príklade Adama a Sokrata – vraj kým v prípade Adama jeho hriech viedol k novému ľudskému životu, lebo Adam sa úprimne kajal; Sokratov „hriech“ spôsobil smrť človeka, pretože Sokrates odmietol prijať pokánie. Na to istom fóre jordánsky princ El Hassan bin Talal dôrazne upozornil profesora Tomáša Halíka, aby nepoužíval výraz sekulárna spoločnosť, lebo jemu to zaváňa agnosticizmom až ateizmom. Pritom známy náboženský mysliteľ varoval len pred takým sekularizmom, ktorý prestane byť v diskusii s duchovnými tradíciami. Duchovný českej Pravoslávnej cirkvi Libor Halík zasa spôsobil u našich západných susedov menší rozruch, keď vyhlásil, že českí ateisti nie sú nič iné ako potomkovia odpadlíkov od Krista, že zradili podobne ako Judáš pre pozemský blahobyt a pre to, lebo sa im nechcelo v nedeľu vstávať do kostola a radšej sa s deťmi pozerali na rozprávky v televízii. Tento fanatik je presvedčený, že do sŕdc ateistov sa nasťahovalo sedem démonov.

     Poľský prezident Lech Kaczyński zasa otvorene vyhlasuje, že katolícky hodnotový systém je jediný akceptovateľný a nemá v jeho krajine alternatívu. Vystúpenie z cirkvi sa netoleruje, je to veľmi komplikovaný proces. Keď sa v novembri 2005 na dvoch internetových stránkach objavili rady, ako vystúpiť z cirkvi, oficiálne miesta to označili slovníkom neuveriteľne pripomínajúcim časy totalitarizmu za „riadený útok zorganizovaný diverznými proticirkevnými centrami“. Poliaci bez vyznania sa tak nevyhnutne musia cítiť ako občania druhej kategórie. V decembri minulého roka dokonca 46 poslancov Sejmu navrhlo vyhlásiť Ježiša Krista za kráľa Poľska. Za tzv. vlády dvojičiek, v októbri 2006, označil námestník ministra školstva evolučnú teóriu za lož a sám minister školstva Roman Giertych, ktorý taktiež Darwinovi nedôveruje, ohlásil diskusiu o učebniciach biológie. Môže však určovať vývoj školstva na začiatku 21. storočia niekto, kto nečíta nič iné ako katechizmus?
     Paradoxne ešte horšie sú na tom USA, tradične obviňované ako krajina prehnitá materializmom, konzumom a zodpovedná za úpadok duchovných hodnôt. V Spojených štátoch môžete byť čokoľvek, hoci aj prívržencom nejakej nebezpečnej sekty, len nie ateistom. Pre neveriacich tu neexistuje takmer nijaká tolerancia a aj výsledky štúdie University of Minnesota z roku 2006 ich označili za najnedôveryhodnejšiu menšinu v USA. Gallupov prieskum verejnej mienky z roku 2007 ukázal, že väčšina Američanov by odmietla voliť za prezidenta niekoho, kto nie je veriacim (tu máte vysvetlenie, prečo musí Barack Obama v týchto mesiacoch tak okázalo šaškovať v kostoloch). George Bush starší počas prezidentskej kampane roku 1988 vyhlásil, že ateisti by nemali byť považovaní za vlastencov alebo občanov. V americkom štáte Texas dokonca formálne existuje zákon, ktorý v rozpore s Ústavou Spojených štátov amerických umožňuje zastávať verejný úrad len tomu, kto „uznáva existenciu vyššej bytosti“.
     V tomto majú USA viac spoločného s teokratickým Iránom, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. V Iráne neveriaci nie sú považovaní za občanov. Židia, kresťania a iné náboženské menšiny tu majú garantované väčšie práva ako ateisti. Podstatný rozdiel je hádam len v tom, že odpadnutie od viery sa tu trestá smrťou. V Egypte zaviedli roku 2004 občianske preukazy, ktoré identifikujú občana ako prívrženca jedného z troch náboženstiev: islamu, kresťanstva a judaizmu. Nie je možné neuviesť tu nijaké náboženstvo. Ateisti sú dikriminovaní aj iným spôsobom: nemôžu dostať rodný či úmrtný list, nemôžu vstupovať do manželstva alebo získať pas. Ak nedeklarujete svoju náboženskú príslušnosť, nemôžete voliť, nemáte nárok na zdravotnú starostlivosť, nezaložia vám účet v banke. No ani v tradične liberálnych severských spoločnostiach nemajú ateisti úplnú rovnosť pred zákonom. V Dánsku a Švédsku musí byť napríklad monarcha kresťanom a až do roku 2000 mali Švédi legislatívne privilegovanú štátnu cirkev.

     A čo na Slovensku? Nie je to tak dávno, čo biskup Žilinskej diecézy Tomáš Galis a spišský diecézny biskup František Tondra vydali vyhlásenie, v ktorom uvádzajú, že pluralitný sekularizmus ničí kresťanské hodnoty slovenskej spoločnosti. V podstate ich k tomu posmelilo spoločné vyhlásenie pápeža Benedikta XVI. a hlavy gréckej pravoslávnej cirkvi zo 14. decembra 2006, v ktorom vyzvali na spoločný boj kresťanov proti sekularizmu, ktorý považujú za najväčšiu hrozbu modernej európskej spoločnosti. Nie sú v tom sami. Saudský kráľ Abdulah, hlava jednej z najodpornejších diktatúr na svete, vyzval tento rok monoteistické cirkvi, aby sa spojili proti ateizmu. Je pozoruhodné, že vzápätí sa všetci duchovní predstavitelia zasadzovali za medzináboženský dialóg – sekulárni humanisti sa však pod ich toleranciu zjavne nezmestia. Kým skutočný sekulárny humanista väčšinou necíti potrebu vyjadrovať sa k záležitostiam veriacich (ak nejde o útok na jeho presvedčenie), náboženskí vodcovia napádajú ateistov pri každej možnej príležitosti.

     Jednou zo základných revolučných téz Verejnosti proti násiliu roku 1989 bola požiadavka, aby cirkev nebola podriadená štátu. Dnes pod heslom oddelenia cirkvi a štátu žiadame už vlastne niečo opačné – aby štát nebol podriadený záujmom cirkvi. Tvrdím, že sa tu deje otvorená nespravodlivosť a záujmy sekulárnych humanistov v tejto krajine sú masívne ignorované ak nie potláčané. Výkladnou skriňou takéhoto prístupu je vysielanie verejnoprávnych médií. Každá pochybná náboženská skupinka tu má väčší priestor ako sekulárni humanisti – osobitné vysielanie pre túto početnú skupinu ľudí v STV bolo v minulosti viackrát zamietnuté. Neveriaci sú programovo urážaní a tolerovaní len ako nesvojprávni jedinci, ktorí vraj jedného dňa pochopia a konvertujú. Cynická odpoveď kresťanov väčšinou znie, že ak nechcete, tak sa na to pozerať nemusíte. Lenže väčšine z týchto vecí sa v tejto spoločnosti už vyhnúť jednoducho nedá. Predstavitelia štátu (a paradoxne viac tí zo súčasnej koalície ako minulej) udržiavajú nadštandardné vzťahy s predstaviteľmi cirkvi. Náboženstvo je doslova všade. Objavuje sa čoraz viac prípadov diskriminácie ateistov na pracoviskách.

     Štatistiky pritom jasne hovoria, že ide o významnú skupinu občanov aj v globálnom meradle, ktorá nesmie byť ignorovaná. Podľa Encyclopaedia Britannica sa k žiadnemu náboženstvu nehlási vo svete takmer 15 percent obyvateľov planéty (pri tomto údaji však treba brať do úvahy, že vyslovených ateistov sú len asi 4 percentá). Najväčšie percento obyvateľov bez vyznania má Južná Kórea (41 %), najmenšie Taliansko (5 %), no doťahujú sa na neho Spojené štáty (6 %). Európska únia má 18 percent neveriacich, takže v rozpore s mýtmi na tom nie je podstatne „horšie“ ako iné časti sveta. Najateistickejšou krajinou EÚ je Estónsko, tradične takto zaraďované Česko je až druhé, tretie je Švédsko. Pritom v prípade neveriacich nejde o nijakých nevzdelaných nekultúrnych hlupákov, ktorí nechápu. Ateizmus je totiž najviac rozšírený medzi vedcami.
    
     Nemyslím si, že je potrebné rozsievať nejaké vášne medzi ateistami a veriacimi. No rovnako som presvedčený, že práva neveriacich musia byť v tejto krajine i na celom svete garantované a rešpektované v oveľa väčšom meradle ako je to doteraz, že rovnoprávnosť musí nastať aj v týchto otázkach. Náboženstvo, ktoré hlása nenávisť, môže ísť do čerta. A je jedno, či je to voči ateistom alebo voči komukoľvek inému. Aj preto si myslím, že tzv. svetový étos, ktorý nemecký teológ Hans Küng presadzuje ako minimum spoločných hodnôt pre všetky náboženstvá, musí byť rozšírený aj a možno najmä o sekulárny humanizmus. Ľudia rôznych vierovyznaní a svetonázorov sa totiž nedokážu stretnúť a dohodnúť na nejakej náboženskej platforme, ale len v priesečníku sekulárnej etiky. Ako povedal 17. októbra 2000 na Pražskom hrade tibetský duchovný vodca dalajláma, sekulárna etika neznamená apriórne odmietnutie náboženstva. Znamená len to, že všetky duchovné smery majú rovnaké práva. „V každom prípade sa mi vidí, že potrebujeme inú alternatívu, bez náboženského kréda, bez náboženskej viery. Snažte sa posilňovať a presadzovať tieto základné dobré ľudské vlastnosti... akými sú súcit, odpustenie, tolerancia, spokojnosť a sebadisciplína,“ povedal veľkoryso múdry muž, ktorý stojí na čele jedného z najväčších svetových náboženstiev. A my už len dodajme, že je to jediná cesta k tomu, aby sme sa tu navzájom nepozabíjali.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Fotograf partizánov: Oni sú späť, volajú mi roztraseným hlasom

V Česku viedli diskusie, ako je možné, že prehliadame hákové kríže na verejných priestranstvách, hovorí fotograf ŠYMON KLIMAN.

SVET

Hoverboard pre armádu: Nová generácia lietajúcich strojov?

Firma Zapata Racing predstavila svetu lietajúci "skateboard" Flyboard Air.

PLUS

Bašternák nemá blízko len k Smeru

Neďaleko Bonaparte vzniká ďalší projekt. Rozbieha ho Ladislav Bašternák.


Už ste čítali?