reklama

Čo dokáže slovenčina

Ešte mám v živej pamäti prednášky profesora Marcelliho, ktorý sa nás pokúšal presvedčiť, že slovenčina nie je vhodný jazyk pre filozofiu. Iste, princíp dvojitej negácie je dosť nelogický, gramatika zložitá a slovná zásoba relatívne ťažkopádna. Napriek tomu som tejto konštrukcii intuitívne nikdy neveril...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (170)

Čosi podobné však zhruba v tom istom čase vyslovil aj pesničkár Ivan Hoffmann. To bol na pripomenutie ten, ktorý na revolučných námestiach spieval s neprekonateľnou výslovnosťou „Slúbyly sme si lásku...“ Hoffmann sa pred odchodom do Prahy verejne vyjadril, že sa rozchádza so slovenčinou, lebo nie je taká bohatá a ľubozvučná ako čeština, že je to jazyk Mečiara a tak... Priznám sa, po tejto (jemne povedané) bizarnej poznámke mi istý čas trvalo, kým som v sebe potlačil predsudky a začal ho vnímať ako vynikajúceho českého publicistu, ktorým sa medzitým stal. Dnes mi je jasné, že Hoffmann by lepšie urobil, keby chlapsky priznal, že po česky sa vie z rôznych dôvodov vyjadrovať lepšie ako po slovensky a začal by používať svoj skutočný materinský jazyk bez toho, aby urážal ten, na ktorý nedorástol. Môj učiteľ španielčiny Jozef Šulhan múdro hovorieval, že človek môže ovládať iba jeden jazyk – vlastný. Tými ostatnými môže nanajvýš výborne rozprávať. Na tieto slová myslím dosť často.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Človek, ktorý ma presvedčil o tom, že slovenčina je jazyk ako každý iný, bol Vladimír Mináč. Pri čítaní jeho esejí som si spomenul na Šulhana s jedným dodatkom: tento spisovateľ slovenčinu neovládal. On jej vládol. Robil si s ňou čo chcel, ignoroval pravidlá (napríklad "nielen" písal zásadne oddelene vo forme „nie len“), dotváral ju podľa vlastných potrieb, ohýbal ju, maznal sa s ňou ako s milenkou. Keby aj celé jeho dielo nestálo za nič, v tomto ohľade bol neprekonateľný: dokázal veľkosť a možnosti nášho jazyka.

Podobne je to aj s poéziou. Vzdycháme a nariekame, kedy už dostaneme Nobelovu cenu, akoby to bolo jediné kritérium kvality našej literatúry. Pritom si dovolím tvrdiť, že slovenská poézia šesťdesiatych rokov (ani nie tak Mihálik, ako Rúfus, ani nie tak Rúfus, ako Válek) patrí k absolútnej svetovej špičke a na to, aby som to povedal, nepotrebujem malomeštiacky čakať na jej symbolické ocenenie. Slovenskí básnici vzdali hold slovenčine takým spôsobom, akým to nedokázali stohy plačlivých národno-obranárskych textov v priebehu dvoch storočí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhej strane je pravdou, že slovenčina je mimoriadne náročný jazyk. Nielen gramatikou, ale aj povedzme výslovnosťou. Vo Warwicku som mal spolužiaka - Poliaka, ktorý sa chcel strašne naučiť po slovensky. Trápil sa ako kôň, ale určité slová vysloviť jednoducho nevedel. Najprv sa moril so slovom „tehla“, ktoré vedel povedať len ako „techla“. Pokúšal som sa ho naučiť h v strede slova, ale dospeli sme maximálne k divotvornej výslovnosti s výrazným prídychom, čo vyzeralo ako „te-H-la“. Tomek bol neobyčajne vytrvalý a vedel chodiť celé hodiny po campuse a nahlas si opakovať „te-H-la, te-H-la, te-H-la...“ Ale viac som z neho nedostal. Môj ďalší kamarát Ben z Kanady si pred nejakým časom otvoril v tichej časti centra Bratislavy útulnú kaviarničku s antikvariátom a nazval ju „Next Apache“. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že je to jeho spôsob, ako sa vyrovnať s výslovnosťou pojmu „Nech sa páči“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cudzinci to majú naozaj ťažké. Všimol som si, že najviac im prekážajú tri veci: príliš časté porušovanie pravidiel (napríklad písanie ypsilonu), skloňovanie a slová bez samohlások. Spomínaný Tomek, ktorý sa tak trápil s obyčajným slovom tehla, bol celý bez seba od zlosti, keď mal vyslovovať také pojmy ako smrť, prst, trs, krt, vrt, prd. Rozčuľoval sa, že to nie je normálne, že sme ako starí Egypťania, že takto sa to nikdy nenaučí. Napokon sa po slovensky naučil paradoxne v Česku. Keď mi v jedno októbrové ráno zazvonil pri dverách, prekvapil ma vetou: „Ukončite nástup, dvere sa zatvárajú“, z čoho som pochopil, že bol v metre.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Priznajme si však, že so slovenčinou máme občas problémy aj my sami. Nemalou mierou k tomu prispievajú sami jazykovedci. Ich uvažovanie je niekedy dosť zvláštne. Raz som chcel od jedného pracovníka Jazykovedného ústavu vysvetlenie, prečo sa v slovenčine hovorí „železničné nastupište“, keď prípona –šte sa považuje za českú a inak sa všade vraví –sko. Očakával som, že sa zamyslí a niečo mi povie, ale on si vyžiadal čas dva týždne, kým mi pripravil rozsiahlu, niekoľkostranovú, a pritom dosť nejasnú odpoveď. Čo tie dva týždne robil? Toto asi nikdy nepochopím. Ráno, keď v rozhlase vysielajú jazykové okienko a ja rozmýšľam, či mám vydržať alebo ísť na záchod, neznámy jazykovedec má času zrejme nazvyš a na jednoduchú otázku, na ktorú stačí odpovedať jedným slovom, hľadá riešenie päť minút. Prečo je také ťažké pochopiť, že ma nezaujíma to obkecávanie a potrebujem správnu odpoveď? Inokedy, na jednej recepcii, pristúpil ku mne neznámy jazykovedec a bez akéhokoľvek predstavovania a úvodu na mňa vybrechol: „Vy máte nespisovné meno!“ Najprv som si myslel, že žartuje, ale jeho smrteľne vážny výraz ma presvedčil, že mám problém. „Ako to?“ spýtal som sa neisto. „Vaše meno by malo spisovne znieť Chmeliar, v prípade českého tvaru Chmelař, ale Chmelár je jazykovo neprípustné.“ Povedal mi to tak, akoby som sa mal ihneď obesiť. Zvláštni ľudia, tí jazykovedci.

Najviac ma však na nich fascinuje, ako dokážu meniť pravidlá. Kto o tom vlastne rozhoduje? Prírodné zákony stanovil Boh, na štátne má legitimitu parlament, ale kto dal, doparoma, niekoľkým jazykovedcom právo každú chvíľu meniť pravidlá?! Zmieril som sa s tým, že môj batoh, ktorý som volal ruksak, sa volá „plecniak“. Ale vzápätí si vymysleli, že „plecniak“ sa už volá „chrbtiak“, batoľa „lezúň“ a to kukátko na dverách „prievidza“. Nepripadajú si ako idioti, keď to vymýšľajú? Na základnej škole, tuším v šiestej triede, sme písali sloh. Nevedel som si v rýchlosti spomenúť, ako sa píšu kaskády, preto som sa spýtal učiteľky, či by mi nevedela poradiť názov toho vodopádu, čo skáče po balvanoch. „Napíš riava,“ znela odpoveď ako od Radošíncov. Nechcem znevažovať našich „jazykotepcov“, viacerých z nich si hlboko vážim, ako napríklad Slava Ondrejoviča. Ale nepomýlila si väčšina z nich lingvistický výskum s humoristickou tvorbou? Chápal som ideologický význam jazykového purizmu v 19. storočí, keď sa štúrovci usilovali všetky cudzie slová nahradiť slovenskými novotvarmi (niektoré z nich mali svoje čaro, napríklad návrh Sama Bohdana Hroboňa, aby sa filozofia volala mysľovedou), ale aký význam to má dnes? Prečo slovenské slovo „plecniak“ nahradzujeme slovenským „chrbtiak“? Prečo si radšej nevšímame to, že z krčiem sa stali rovnako nezmyselne bistrá, z vodcov lídri a z podnikov firmy? Prečo jazykovedci nemíňajú svoju energiu skôr na kritiku javu, keď sa z prejavov začínajú vytrácať zvratné zámená, čo je oveľa brutálnejší útok na charakter jazyka, ako všetky bohemizmy, germanizmy a amerikanizmy dohromady?

Občas sa treba jazykovedcom jednoducho vzoprieť. Keď Václav Vážný pripravil roku 1931 čechoslovakistické Pravidlá slovenského pravopisu, Jozef Škultéty verejne vyhlásil, že čímsi podobným sa riadiť nebude a po ňom tak urobila takmer celá slovenská kultúrna verejnosť. Mináčova revolta už bola osamelá a nie taká kategorická, ale bola. Bez toho, že by som sa chcel akokoľvek porovnávať s takýmito veličinami, musím sa priznať, že občasným vzburám proti pravidlám podlieham aj ja. Nikdy som sa nezmieril so zmenou, podľa ktorej mená ako Rákoczi či Andrássy treba písať podľa slovenskej výslovnosti „Rákoci“ a „Andráši“. V jazyku by mala byť prítomná elementárna logika a v tejto zásade ju nevidím. Keby sme takto postupovali, dopadneme ako Rusi. V knižnici mám niekoľko skvelých kníh, ruských prekladov významných filozofických spisov z arabčiny, čínštiny a japončiny, ktoré predávali knižnice po revolúcii v dočasnom záchvate kultúrneho idiotizmu po korune. Dodnes sa neviem prehrýzť niektorými menami, lebo Rusi píšu tak, ako vyslovujú. Viete rozlúštiť, že „Ňjútn“ bude asi Newton, ale ak narazíte na citáciu diela nejakého menej významného bádateľa, ste v koncoch. Nechcem, aby sa slovenčina dostala až sem. Z podobných dôvodov som zmenil pôvodný názor na slovenskú príponu –ová. Nielen preto, že mi pripadá nesmierne vlastnícka a patriarchálna (navodzuje vo mne dojem, akoby pani Kováčová nebola bytosťou samou osebe, ale odvodenou: jednoducho, Kováčovou ženou). Ale hlavne preto, že mi pripadá nesmierne urážlivé, ak niekomu (napríklad Meryl Streep-ovej) komolíme meno. S tým dovetkom, že v týchto jazykoch sú však natoľko slušní, že pri každom mene „povinne“ dodávajú „pani“ alebo „pán“. Naše komentáre o Dzurindovi, Ficovi, Radičovej či Beňovej v tomto kontexte vyznievajú skôr ako pokriky než seriózne zmienky.

Nedôverujem debatám o vyspelosti jazykov. Až príliš často mi znejú skôr ako výhovorky než podložené tvrdenia. Používanie každého jazyka spočíva totiž na rozhodnutí. Pavol Országh sa rozhodol stať Hviezdoslavom, rozhodol sa stať slovenským básnikom. A rozhodol sa dobre. Ján Kollár sa rozhodol pre češtinu. A urobil to vynikajúco. Bez týchto jazykov by to neboli oni. Mináč je v češtine fádny a nudný. Rúfus v nemčine priam otrasný. Podobne je to aj s národnosťou. Alexander Petrovič sa rozhodol stať Sándorom Petőfim a z chlapca slovenského pôvodu vyrástol najvýznamnejší maďarský básnik. Čech Peter Jilemnický sa stal z vlastného rozhodnutia Slovákom. Ešte aj taký náruživý obranca slovenčiny ako Jozef Miloslav Hurban, muž, ktorý zviedol na stránkach Slovenských pohľadov roku 1846 najzásadnejšiu polemiku proti odporcom spisovného jazyka, v roku 1876 rezignovane a po česky napísal článok „Není slovenského národa“, v ktorom navrhol vrátiť sa (aj keď iba dočasne) k češtine.

Každý má právo urobiť rozhodnutia, ktoré mu pomôžu plnohodnotne sa vyjadriť. Ak sa niekto lepšie vyjadruje v angličtine, je nezmyselné, aby trval na tom, že keď sa už raz narodil na Slovensku, bude písať iba po slovensky. Slovenčine to nepomôže a angličtinu to možno ochudobní o výrazný talent. Ale je zbabelé, ak niekto zo svojich vyjadrovacích ťažkostí obviňuje nedokonalosť jazyka. Boli tu totiž iní frajeri, ktorí dokázali, ako fatálne sa mýli. Ja sa cítim v slovenskom priestore dobre. Nie je to nič viac, než konštatovanie. Keby som mohol, volím Nový Zéland, Acapulco alebo Rio. Ale keď sa to už tak zbehlo, urobím všetko preto, aby moja výpoveď o svete v tomto jazyku mala zmysel... Mimochodom, vedeli ste, že slovenčina je jediným jazykom sveta, ktorý má dlhé ĺ? Upozornil na to pred tridsiatimi rokmi znalec jazykových univerzálií J. H. Greenberg. Písmeno ŕ sa zasa vyskytuje iba v troch jazykoch sveta. Dúfam, že ste z toho neostali stŕpnutí ako mĺkve stĺpy...

Eduard Chmelár

Eduard Chmelár

Bloger 
  • Počet článkov:  78
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Jediný režim, voči ktorému nemám výhrady, je pitný.Profil kandidáta na prezidenta Zoznam autorových rubrík:  Zbližovanie ľudstvaKultúra mieru a nenásiliaUdržateľná spoločnosťKritika politikyMédiáRúcanie mýtovPro SlovakiaSúkromnéZábavaNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu