Eduard Chmelár
Zachrániť strom znamená zachrániť človeka
Môj prapradedo zasadil gaštan. Z krehkého semenáčika vyrástol ako v rozprávke z orieška pre Popolušku mohutný košatý strom, pod ktorým sa diali zvláštne veci. Pod týmto gaštanom sa vraj konala jedna z kľúčových porád, ktoré viedli k založeniu Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Pradedo tu požiadal prababku o ruku. Cez vojnu pod ním usporadúval stretnutia kamarátov z odboja. Starý otec sa na ňom ukrýval pred maďarskými žandármi, ktorí sa ho ako dolnozemského Slováka pokúšali naverbovať do horthyovskej armády. Moja mama spomína, že pod týmto gaštanom dostala prvý bozk. No a ja si pamätám hlavne na skvelú hojdačku a bunker, ktorý som si cez prázdniny na ňom urobil s chalanmi z ulice. Pradedo mi vždy tvrdil, že tento strom ho udržiava pri živote. Keď vo vysokom, takmer matuzalemskom veku zomrel, dom predali a noví majitelia strom zoťali. Možno je to čudné, ale ja som vtedy trpel väčšmi ako pri smrti blízkeho človeka. Vzali totiž život stromu, ktorý bol prepojený so životmi ľudí. A tieto vzťahy patria k najzákladnejším.