Jediný režim, voči ktorému nemám výhrady, je pitný.Profil kandidáta na prezidenta Zoznam autorových rubrík: Zbližovanie ľudstva, Kultúra mieru a nenásilia, Udržateľná spoločnosť, Kritika politiky, Médiá, Rúcanie mýtov, Pro Slovakia, Súkromné, Zábava, Nezaradené
Rupert Murdoch bol asi jeden z posledných, kto v apríli 2005 pochopil, že ľudia už nechcú správy prezentované ako Evanjelium. Nástup interaktívnej žurnalistiky je nezadržateľný trend, ktorý našiel širšie uplatnenie aj na blogoch. To, kam sa však uberajú diskusné fóra pod jednotlivými článkami, však nemá s pôvodným zámerom demokratizácie informovania nič spoločné.
Odkedy sa sám starám o svojho syna, akosi podvedome si všímam podobné prípady mužov, ktorých rozhodne nie je veľa. Z tých známejších asi osud herca a zabávača Petra Sklára, hoci ma vždy viac zaujmú príbehy anonymných ľudí, ktorí sa dožadujú nielen svojich rodičovských práv, ale aj práv detí na oboch rodičov. Bohužiaľ, nie vždy sa to končí happyendom. Keďže som bol nútený venovať sa tejto otázke naozaj podrobne, oboznámenie sa s praxou v ostatných členských krajinách EÚ mi dovoľuje tvrdiť, že Slovensko je po tejto stránke najkonzervatívnejšou krajinou v Európe. Krajinou, kde ani odborný posudok detského psychológa nepresvedčí sudcu, že otec sa v nejednom prípade dokáže postarať o dieťa lepšie, kde sociálna kurátorka v rozpore so svojím poslaním robí skôr advokátku žene ako ochrankyňu maloletých a kde si justícia uľahčuje prácu bezmyšlienkovitým prijímaním tradičnej tézy, že „dieťa patrí matke“.
Posledná rozlúčka s jedinečným blogerom, vynikajúcim hispanistom, humanistom a naším nezabudnuteľným kamarátom Jankom K. Myšľanovom (1973 - 2008) bude vo štvrtok, 3. júla 2008, o 13. hodine na cintoríne v Humennom.
Jeho životným krédom, ktoré si zapísal aj do záhlavia svojho blogu, bolo heslo „Zlé správy môžu počkať“. Držal sa ho s mrazivou dôslednosťou. O jeho dlhom a ťažkom boji s rakovinou vedelo len zopár zainteresovaných a on si dôrazne neželal, aby sa o tom hovorilo. A to ani vtedy, keď sa na adresu jeho zmeneného výzoru sypali kruté primitívne poznámky anonymnej úderky sme.sk. Len ťažko som potláčal svoj hnev a opakovane ho prosil, aby som sa mohol aspoň pokúsiť to zastaviť... a on to opakovane odmietal. Obával sa, poznajúc úroveň tunajších diskusií, že posmešky by boli ešte horšie. Včera v noci, tri týždne pred svojimi 35. narodeninami, náš skvelý kamarát, vynikajúci bloger, zrelý muž a výnimočný človek, Janko K. Myšľanov, zomrel.
Tú strašnú správu mi zavolal Mišo Havran zo Štrasburgu v čase, kedy som ani ja nebol doma. V tej chvíli už informovali o smrti ikony československého undergroundu titulné stránky všetkých českých denníkov, kým na Slovensku o tom ešte nevyšla ani agentúrna správa, hoci Egon Bondy zomrel v ružinovskej nemocnici. Aj tento paradox vypovedá o našom veľkom dlhu voči človeku, ktorý svojím myslením ovplyvnil niekoľko generácií stredoeurópskych intelektuálov. Dlho som nevedel, čo a či mám o človeku, ktorého považujem za jedného zo svojich duchovných učiteľov, napísať. Ak viete o niekom pomerne veľa, ak vám zrazu zostane prázdno v duši a veta „nikto nie je nenahraditeľný“ znie vašim ušiam ako nevhodne trápne klišé, vtedy sa ťažko hľadajú slová. Napokon som sa napriek iným ponukám rozhodol napísať o tomto skvelom chlapíkovi práve sem, na miesto, kde býva najviac osočovaný, na miesto, kde býva napádaný anonymnými primitívmi najhrubšieho zrna, ktorí od neho v živote nič nečítali. Takto som vnímal nekorunovaného kráľa českého undergroundu posledných jedenásť rokov jeho života.
Myslel som si, že sa tejto štafete vyhnem, ale tak Mary Dobošová, ako aj Martin Odler ma z tohto omylu veľmi rýchlo vyviedli. Snažiac sa nepokaziť hru pridávam svoje štvorky aj ja, avšak s malou výhradou, že pri niektorých položkách mi číslo 4 nesedelo a vyberal som iba hrozienka, a navyše som pridal zopár kolóniek, ktoré sa v oficiálnom zozname nevyskytujú...
Medzi vecami a udalosťami, ktoré mám rád, sa nachádza aj niekoľko gýčov. Je to napríklad pohľadnicový výhľad na Tatry z rýchlika Bratislava – Košice. Alebo fotografia zemegule z Mesiaca. Alebo – vianočné sviatky. Je to obdobie, kedy som ochotný podriadiť sa zvykom: kúpiť kapra, a potom ho s deťmi vypustiť do priehrady, drhnúť sa zemiakovým šalátom a makovými pupákmi, pozapaľovať kadejaké sviečočky, a potom do noci vyrevovať „Tichá noc, svätá noc...“ Napriek tomu si viem predstaviť trávenie sviatkov aj iným spôsobom. Napríklad takým, ako pred trinástimi rokmi. Moje najkrajšie Vianoce boli tie, ktoré som zmeškal...
Moja matka vypestovala vo mne lásku ku knihám veľmi rafinovaným spôsobom. Vždy, keď ma posielala spať a ja som ako každé dieťa protestoval, dovolila mi ešte hodinku čítať v posteli. Postupne sa z tohto rituálu stal jeden z najdôležitejších zvykov v mojom živote. Ak nepočítam detské veršovačky, prvou skutočnou knihou, ktorú som sám prečítal, boli Dobšinského Slovenské ľudové rozprávky. Až s odstupom času zisťujem, akú dôležitú úlohu zohrali v mojom živote.
Myslel som si, že ním som. Vždy ma totiž uchvacovala vízia (a dodnes ju uznávam), že na to, aby sa čosi na tomto svete skutočne zmenilo, treba zlikvidovať patriarchálny systém s jeho štruktúrami, inštitúciami a hodnotami. Moje pochybnosti o feministickom hnutí sa objavili po prvýkrát pred rokmi, keď som žil nejaký čas na britských ostrovoch a zavítal som v Birminghame na prednášku jednej uznávanej profesorky rodových štúdií...
