Rôznorodé názory na Andreja Hlinku môžu u laika vyvolávať dojem, že jeho miesto v dejinách nie je odborníkmi dostatočne objasnené. Nie je to celkom pravda. Jeden z najvýznamnejších slovenských historikov 20. storočia a autor (podľa môjho názoru) najobjektívnejšieho portrétu Andreja Hlinku – Ľubomír Lipták – o ňom už pred šestnástimi rokmi napísal: „Nebol otcom národa, ani jeho vodcom – iba jednej, i keď niekedy veľkej časti.“ (In: Muži deklarácie. Martin, Osveta 1991, s. 78). Rovnako upozorňoval, že v druhej polovici tridsiatych rokov sa už Hlinka prikláňal k „radikálnym riešeniam“ a sústreďoval sa „nielen na získanie slovenskej samosprávy, ale aj na prestavbu jej vnútorného usporiadania podľa vzoru autoritatívnych štátov“.
O vodcovi HSĽS môžete samozrejme písať aj inak. Môžete o ňom tvrdiť, že to bol láskavý kňaz, ktorý vyrastal v chudobných pomeroch, bol skromný, necítil nenávisť a bol ochotný obetovať sa za národ až do zodratia. Ak k tomu pridáte nejakú vtipnú historku, z temnoty dejín sa zrazu pred vami vynára sympatický muž. Dokonca, prepánakráľa, sa dokázal naučiť po rusky. Obľuboval dobré víno, mastil karty o dušu a páčil sa aj ženám. Úžasné. Jeden z nás. Má to len jeden háčik. Takýto obraz o Hlinkovi udržíte len za cenu ignorovania faktov.
Pred pár dňami som sa zatúlal na jednu neofašistickú internetovú stránku. O koncentračnom tábore v Osvienčime sa tam píše, že v ňom bolo „ubytovanie“ pre 150 000 ľudí. Ani slovo o mŕtvych. Národný socializmus sa tam definuje ako idealistické a altruistické učenie, ktoré sleduje prospech celej spoločnosti. A rasizmus vraj nie je nič iné ako slovo zneužité masmédiami na opísanie tých, ktorých pohľad na ľudské rasy je len vlastne trochu odlišný od oficiálnej dogmy. Pre niekoho, kto má rád poriadne drsný čierny humor, je to možno až zábavné čítanie. Vrcholom ponuky je medailón Adolfa Hitlera. Vodca NSDAP je tam opisovaný ako hrdina, ktorý obnovil ekonomiku, zjednotil národ, pozdvihol vedu, kultúru i sociálne zabezpečenie (rozmýšľam, kde som to už počul... aha, už viem: tajomník Matice slovenskej Peter Mulík podobnými slovami bránil führera, keď o ňom povedal, že to bol muž, ktorý „dal ľuďom prácu a krajine rozvoj“). Ďalej sa tam o ňom dočítate, že ho nesmierne fascinovala veľkosť vesmíru a harmónia v prírode, že bol vegetarián, nefajčil a nepil alkohol (v porovnaní s ním museli predsa Churchill i Roosevelt vyznieť ako ťažkí fajčiari a alkoholici, všakáno). Bol skromný a nenáročný. K ženám sa správal galantne. Miloval deti a zvieratá. Dokonca, predstavte si, že „bolo preňho úplne normálnou vecou zastaviť pri ceste autom a podeliť sa o jedlo s mladými cyklistami na ceste“. Raz dal dokonca svoj kabát tulákovi blúdiacemu v daždi. Aké zlaté! Že dal zavraždiť milióny ľudí? Ale choďte, taký detail predsa nebudú spomínať. Veď on iba papal špenát a škrabkal vlčiaka pod krkom...
Nie je náhodné, že Hlinku dnes najvášnivejšie obhajujú tí, ktorí velebia Jozefa Tisa alebo dokonca Adolfa Hitlera, ktorí bagatelizujú či priamo spochybňujú holokaust, ktorí zločiny fašizmu považujú za „následok nepretržitej 60-ročnej komunistickej, ale aj kapitalisticko-humanistickej propagandy“. Vyhlasujú ich dokonca za hrdinov boja proti boľševizmu. Lenže na tomto mieste treba už konečne jasne a nahlas povedať, že to, prečo odsudzujeme komunistov, nie je ich antifašizmus. Výhovorka, že „bola taká doba“ a Hlinka ako konzervatívny politik „nemohol konať inak“, je prinajmenšom infantilná. Nielen preto, lebo v tom čase bolo v Európe i v Československu dosť demokratov a humanistov, ktorí rozpoznali obludnosť fašizmu (medzi nich patrila aj česká Lidová strana, partner slovenských ľudákov), ale aj preto, že takýchto ľudí mal Hlinka sám vo svojich radoch (napríklad Ferdinand Juriga bol vždy v straníckej opozícii voči autoritatívnej politike vodcu HSĽS a rovnako aj Jur Koza-Matejov, katolícky kňaz a kresťanský demokrat, ktorý bol počas Tisovho režimu dokonca politicky prenasledovaný).
Hlinkovi prívrženci často bagatelizujú jeho príklon k pravicovým diktatúram tvrdením, že nebol sám. Áno, to je pravda. Martin Rázus privítal nástup Hitlera k moci článkom V osudných chvíľach (Národnie noviny, 18. marca 1933), lebo v ňom videl rozmach národného hnutia v Európe. No už v lete 1934 sa od neho kategoricky dištancoval a v prejave na pôde Národného zhromaždenia upozornil, že nacizmus „musí viesť k diktatúre“. Napokon, taliansku formu fašizmu odmietal od začiatku. Hlinka však nebezpečenstvo pravicových diktatúr nikdy nepochopil. Ešte aj v druhej polovici tridsiatych rokov, keď už bolo jasné, kam Hitlerova moc smeruje, sa vehementne hlásil k zahraničnej politike fašistických štátov. A čo je najdôležitejšie – na piešťanskom zjazde ľudákov v septembri 1936 sám schválil a dovŕšil premenu HSĽS na totalitárnu stranu. Nie je preto podstatné, že totalitárny režim slovenskej autonómie sa nastolil až po jeho smrti, ale že plne zodpovedal jeho predstavám, že bol jeho duchovným otcom.
Áno, iste: Andrej Hlinka významne prispel k posilneniu slovenskej identity v období čechoslovakizmu i k jej udržaniu v čase tvrdej maďarizácie, keď (ako píše v pamätiach Vavro Šrobár) „bolo nás tak málo, že sme sa takmer všetci osobne poznali“. Tento jeho prínos je z dejín nevymazateľný. Ale stačí to na to, aby ho štát v pseudonáboženskom rituáli postavil na piedestál národného svätca? Je všetko to, o čo by sme sa mali usilovať, iba opakované uisťovanie sa, že sme Slováci? Všetky tie výkriky fanatických nacionalistov mi pripomínajú vzdor pubertiakov, ktorí nás hlučne presviedčajú, že už nie sú deti. Nemali by sme už konečne dospieť? Veď podľa tejto logiky by niekto mohol navrhnúť aj Lex Husák. Gustáv Husák je predsa otcom česko-slovenskej federácie z roku 1968 (verejnosť niekedy nesprávne pripisuje tieto zásluhy Alexandrovi Dubčekovi, ktorý v tom čase ani nevedel, čo to je). Zaslúžil sa teda o „slovenský národ“ – minimálne tým, že federácia nám ekonomicky pomohla a bez nej by vytýčenie hraníc nezávislého Slovenska roku 1993 bolo oveľa komplikovanejšie. A teraz si predstavte, že by niekto na základe tejto skutočnosti začal vykresľovať starostlivo vydezinfikovaný obraz o Husákovi ako o nezlomnom človeku, ktorý to z chudobného chlapca z Dúbravky dotiahol až na česko-slovenského prezidenta. Bol húževnatý a v päťdesiatych rokoch hrdinsky vzdoroval mučeniu. V šesťdesiatych rokoch bol intelektuálne najpripravenejším slovenským politikom. Zbožňovala ho najmä mládež, bol vynikajúci rečník a jeho prednášky boli zaplnené do posledného miestečka. Dokonca vraj presvedčil Brežneva, aby vojensky nezakročil v revoltujúcom Poľsku. Fantastický príbeh. Načo zaťažovať verejnosť takými volovinami, že to bol symbol normalizácie neváhajúci poslať do väzenia ani svojho priateľa, ktorý prispel k jeho rehabilitácii roku 1963. Podstatný je predsa národ. Bol to chrapúň, ale Slovák...
Historik, ktorý nezamlčiava a neprekrúca fakty, dávno vie, kto to bol Andrej Hlinka. Jedinou nevyjasnenou stránkou jeho života sú podivuhodné finančné machinácie. Na jeho hlavu sa zosypalo až podozrivo veľa obvinení. SNS ho v roku 1911 obvinila, že prijal úplatok od uhorskej vlády pre svoje Ľudové noviny. Krajanské noviny Newyorský denník ho v júni 1920 obvinili, že si neprávom privlastnil dedičstvo Márie Stanovej (Hlinka ich potom verejne označil za „podliakov“ a „slepcov“). O pol roka neskôr si z finančnej pomoci amerických Slovákov svojvoľne vzal pre potreby „svojej skromnosti“ 168 700 korún a tvrdil, že ich „obetoval pre národné ciele“ (dodnes nie je jasné, kam sa tieto peniaze podeli). Aj úpadok Ľudovej banky do značnej miery spôsobili finančné transakcie Andreja Hlinku, ktorý bol nielen politikom a kňazom, ale aj tretím najbohatším podnikateľom v Ružomberku.
To sú však už naozaj detaily, ktorých by sme našli pri tejto svojráznej postave neúrekom. Za závažnejšiu považujem inú vec: v poslednom čase sa množia snahy niektorých politicky jasne zadefinovateľných kruhov (nielen u nás, ale v celej Európe) falšovať dejiny a rehabilitovať temné postavy 20. storočia. Spomeňme si na čoraz častejšie bagatelizovanie zločinov admirála Horthyho v susednom Maďarsku. Na vyzdvihovanie protiboľševickej úlohy Mussoliniho. Na glorifikáciu Stepana Bandera, ktorá má podporu v najvyšších ukrajinských kruhoch. Tu sa trošku pristavme, lebo je skutočne nehorázne, ako dokážu niektorí historicky negramotní publicisti preraziť dno politického suterénu a označiť banderovcov za „hrdinských bojovníkov“ za nezávislosť Ukrajiny. Odporúčam šíriteľom týchto svinstiev zájsť aspoň raz do Kolbasova, Novej Sedlice, Zboja, Uliča či iných dediniek najmä na východnom Slovensku, kde títo „hrdinovia“ povraždili desiatky ľudí tým najbeštiálnejším spôsobom, vypaľovali domy, znásilňovali ženy a neuchránili ani deti. Civilistom párali bruchá, narážali ich na koly, odrezávali im uši, nosy, vylúpli oči. V Kolbasove sa krátko po vojne, v decembri 1945, zamerali na Židov, ktorí prežili holokaust. Vtrhli do domu, najprv si nechali doniesť jedlo a alkohol, potom znásilnili ženy a všetkých postrieľali. Ešte viac vyvádzali v Poľsku, kde vyvraždili a vypálili celé dediny, stovky ľudí. A ich vodcovi, Stepanovi Banderovi, sa dnes na Ukrajine odhaľujú pamätné tabule a prezident Juščenko mu chce priznať postavenie účastníka Veľkej vlasteneckej vojny. Ako to, že za jeho obete na Slovensku ešte nikto neprotestuje? Ako je možné, že v 21. storočí niekto bagatelizuje tieto ničím neospravedlniteľné zločiny?
Dejiny nie sú dejinami osobností, ale v prvom rade udalostí (majú to v koreni svojho pomenovania – veci sa dejú). Nezabúdajme na ne. Nemlčme o osobnostiach, ale majme na pamäti všetky ich činy. Ak je prepytujem verejnoprávna STV vo svojom hlavnom spravodajstve schopná vyprodukovať taký nechutný príspevok ako takmer oslavná spomienka na 120. výročie narodenia Jozefa Tisa a postaviť výpovede pozostatkov ľudáctva a obdivovateľov jeho režimu do rovnakej morálnej roviny ako antifašistov a obrancov ľudských práv, potom to už nie je objektivita, ale rezignácia na elementárne princípy humanizmu, relativizácia zmyslu boja proti totalite. Zastavme toto programové vymazávanie historickej pamäte, zabráňme tomuto systematickému falšovaniu dejín, kým v našej spoločnosti nenadobudnú prevahu sily, ktoré nás donútia na ich opakovanie.
