Vojna historikov – výzva na otvorenú diskusiu

Autor: Eduard Chmelár | 19.10.2007 o 11:07 | Karma článku: 13,33 | Prečítané:  6864x

     Nepamätám si na situáciu, kedy by medzi slovenskými historikmi došlo k takej výraznej a verejne prezentovanej roztržke. Zrejme k nej však raz muselo prísť. V posledných dňoch sa totiž v ich radoch jasnejšie ako kedykoľvek predtým vyhranili dva úplne odlišné mentálne, hodnotové a zrejme aj civilizačné svety. Kauza Hlinka je len modelová situácia. Pripomeňme si teda celú chronológiu sporu a najmä – o čo v ňom ide. A ak vydržíte do konca, čaká vás aj bonbónik – nespochybniteľne autentický výrok Andreja Hlinku hlásiaci sa k Adolfovi Hitlerovi.

 


     Na začiatku bolo trápne ticho a dva návrhy z dielne KDH a následne SNS na vydanie zákona o zásluhách Andreja Hlinku. Jediný, kto sa voči tomuto nezmyslu ozval, bol novinár Peter Schutz, zahriaknutý ministrom kultúry Maďaričom, že Hlinka nepotrebuje diskusiu, ale úctu. A tak sa diskusia naozaj nekonala. V prvom čítaní v parlamente neprebehla prakticky nijaká rozprava a pietne ticho (akoby sa už vtedy naši zákonodarcovia pripravovali na účinnosť zákona) bolo okorenené iba Slotovými vyhrážkami. Ešte 18. septembra večer historička Alena Bartlová spievala v relácii Správy a komentáre na STV ódy na Andreja Hlinku, v ktorých sa o ňom vyjadrovala iba v superlatívoch, aký bol dobrý, ako pomáhal, ako vedel načúvať iným atď. – je dôležité to pripomenúť vo svetle nasledujúceho zvratu udalostí. Verejnoprávna STV vtedy neprizvala nikoho, kto by jej oponoval. Naopak: zhodou okolností som vtedy čakal v štúdiu a pripravoval sa na diskusiu s Františkom Šebejom o iránskej nukleárnej politike, keď som začul pokyny produkčnej – od pani Bartlovej chcela, aby zvýraznila, čo dobré urobil Hlinka pre slovenský národ. Priznám sa, že práve vtedy vo mne dozrela myšlienka zorganizovať protestnú výzvu odbornej verejnosti.

     Tá bola zverejnená o týždeň, 26. septembra. Pripomeňme si, že dovtedy sa voči štátnej kanonizácii Andreja Hlinku nikto jednoznačne neohradil, nikto nepredniesol výhrady ani kritické pripomienky, nikto v prvom čítaní nehlasoval proti a nikto nespochybňoval nezmysly uvedené v pôvodnom návrhu zákona. Naša výzva vyvolala širokú celospoločenskú diskusiu a je nepochybné, že až odborné výhrady jej signatárov (či to už bol profesor Holec, dr. Kamenec alebo dr. Zavacká) a ďalších fundovaných historikov ako dr. Zemko či dr. Kováč prispeli k odstráneniu najväčších historických bludov z tejto pripravovanej právnej normy. Toto je rozhodne najväčší úspech iniciatívy, ktorý ukazuje, že nie je dôležité, koľko ľudí sa angažuje – dôležité je, aby sa do verejného diskurzu dostali zamlčiavané skutočnosti.

     Začiatkom tohto týždňa sa zrodila antivýzva časti historikov, ktorí sa označili ako „slovenskí“ (akoby sme my ostatní boli čínski) a ktorí vďaka (chcem veriť, že nie zámerne) zmätočnej správe štátnej TASR vyvolali vo verejnosti dojem, že toto je názor celej historickej obce. Nie náhodou bola ich reakcia zverejnená v predvečer začiatku zasadania parlamentu. A nie náhodou len pár dní pred jej publikovaním, 11. októbra, sedel jeden z jej signatárov prof. Kučera v sídle SNS a spolu s Jánom Slotom podľa správy „vyjadrili nespokojnosť s tým, ako sú v poslednom období tendenčne a nesprávne podávané mnohé historické skutočnosti takzvanými historikmi“. Rád by som tento fakt zvýraznil najmä preto, že naša výzva Nedovoľme návrat štátnej propagandy sa obracala na poslancov NR SR, lídrov parlamentných strán a prezidenta republiky – ani slovom neútočila na odbornosť inak zmýšľajúcich kolegov, ani slovom sa nikoho nedotýkala. Jej vecný tón je toho dôkazom. Naopak, výzva inej časti historikov sa ešte pred jej vypracovaním začala trápnou osobnou konfrontáciou, používajúcou slovník internetovej luzy. Mrzí ma to o to viac, že na zozname som našiel ľudí, ktorých prácu si vážim. Ani rozdielne názory ma o dielach profesora Kučeru či Marsinu neprinútia hovoriť inak ako s úctou, pretože sú to špičkoví odborníci na stredoveké dejiny – a pri nich by zrejme mali aj ostať. No na druhej strane ma ani ich autoritatívne uvádzané tituly nezastavia pred konštatovaním, že v tomto prípade sa buď nechali namočiť do hry, ktorá presahuje ich oblasť vedeckého záujmu alebo vedome zavádzajú verejnosť a slúžia iným ako odborným cieľom. Zvlášť minister školstva druhej Mečiarovej vlády a dnes spolupracovník Jána Slotu Matúš Kučera by si mal dvakrát rozmyslieť, či hovoriť o iných historikoch ako o kolaborantoch.

     Nuž, ak sa rozhodli ísť cestou kádrovania, prosím. Pozrime sa teda, kto zostavoval tento list. Jeho jadro tvoria mladí a vzdelaní, ale jednoznačne neoľudácky orientovaní kolegovia. Hlavný iniciátor, Martin Lacko, vidí v Slovenskom národnom povstaní „začiatky terorizmu proti suverénnemu štátu“. Ďalší, nám dobre známy tajomník Matice slovenskej Peter Mulík, sa už nezastaví ani pred verejnou obhajobou Hitlera (používajúc pri jeho hodnotení navlas rovnaký slovník ako neofašistické internetové stránky). Erudovaný a o to nebezpečnejší Róbert Letz už v roku 1992 bagatelizoval holokaust a obvinil sionistov, že nebyť ich, boli by sa židia asimilovali a zachránili (pričom musel vedieť, že je to lož, lebo ani rozsiahla asimilácia židovského obyvateľstva v Nemecku nezabránila jeho vyvraždeniu). Rovnako musím upozorniť, že tento historik zahrnul potrestanie kolaborantov a fašistov po druhej svetovej vojne medzi zločiny komunizmu a hlási sa k tradícii Františka Vnuka a Milana Ďuricu, čo nepotrebuje ďalší komentár. Hádam len poznámku, že v roku 1996 protestoval voči jeho výrokom aj Slovenský zväz protifašistických bojovníkov. Ďalší zo signatárov je predseda Ústavu pamäti národa Ivan Petranský, nominant SNS, pričom nemôžem nespomenúť, že Ján Langoš (nech sú mi už jeho politické názory akokoľvek vzdialené) by takýto paškvil nikdy nepodpísal, pretože jeho pamäť sa nekončila rokom 1945. Anna Magdolenová, Július Bartl, František Bielik, Ladislav Deák... Kto pozná ich názory (eufemisticky povedané) zhovievavé k režimu vojnového Slovenského štátu, nemôže byť prekvapený. Osobitnú skupinu tvoria mladí žraloci. Väčšinu z nich poznám, niektorí ako spomínaný Robo Letz alebo Martin Homza majú toho dosť načítaného a obrovský talent, klobúk dolu. Ale keď hovoria o starších kolegoch s neskrývaným dešpektom ako o ľuďoch zaťažených minulosťou a na základe toho spochybňujú ich názory, nemôžem sa ubrániť dojmu, že im chýba minimálna dávka pokory alebo ak chcete úcty k vykonanej práci iných historikov. Argumentovať svojím vekom je pôsobivé na mladé slečny, nie na odbornú verejnosť. Nehovoriac o tom, že rovnako mladí a rovnako skvelí historici sa podpísali aj pod našu výzvu – Benko, Michela, Sabol atď., veď ich poznáte, chalani, tak o čom točíte...

     Poďme však k samotnému obsahu ich stanoviska, lebo to je najdôležitejšie. V úvode autori konštatujú, že sú si vedomí „chýb a omylov“ Hlinku, ktoré vyplývali z jeho „vznetlivej povahy, nediplomatického až nevyberaného slovníka či niektorých chybných politických kalkulácií“. Fajn, to je dobrý základ pre diskusiu, len mi nejde do hlavy, prečo to priznali až po našej výzve, prečo si napríklad pani Bartlová na žiadne chyby a zlé vlastnosti ľudáckeho vodcu nevedela spomenúť, prečo o ňom pôvodne hovorila ako o tolerantnom človeku a mužovi spolupráce. Ale už fakt, že im naše vyjadrenia osviežili pamäť, je pozitívny posun vpred. Rovnako sa dá súhlasiť aj s názorom, že Hlinka bol „vzorom vlastenectva v rámci katolíckej cirkvi, ktorej hierarchia bola pred rokom 1918 temer úplne pomaďarčená“. Výborný postreh, ale mohli by ste to, prosím, vysvetliť svojmu signatárovi Petrovi Mulíkovi, ktorému sa nepáči, že veľká časť našich oceňovaných osobností boli evanjelici a chcel by zásluhy našich dejateľov konfesionálne vyvažovať? Ono sa totiž ťažko dá niečo robiť s faktom, že väčšina katolíckej cirkevnej hierarchie kolaborovala s uhorským režimom. Z ďalšej časti vyplýva, že signatári stanoviska asi veľmi nie sú doma v legislatívnom procese, keď obhajujú zákon o zásluhách Andreja Hlinku tým, že je to vlastne len „zákonná deklarácia“. Možno že im v budúcnosti tento novotvar právna veda uzná, nateraz sa však bavíme o zákone, žiaľ.

     Insitný argument, podľa ktorého fakt, že si Hlinka zvolil dvoch židovských obhajcov, má byť dôkazom jeho dobrého vzťahu k židom, je nehodný podpísaných odborníkov. Ako vedci musia sami dobre vedieť, že má asi takú cenu, ako obhajoba Slotu, že nie je rasista, na základe toho, že si ako tajomníka zvolil Afričana. Alebo ako tvrdenie z neofašistickej internetovej stránky spomínanej v predchádzajúcom blogu, podľa ktorej vraj Hitler omilostil jedného humoristu, čo má byť akože dôkaz jeho tolerantnosti a slobodomyseľnosti. Historik by sa mal držať faktov a hľadať pravdu, nie alibi ako advokát zločinca. Do podobnej kategórie patrí aj tvrdenie, že ak aj Hlinka evanjelikov urážal, „vyplývalo to nie z konfesionálnych, ale skôr politických príčin“. Nuž áno, nejako si to treba zdôvodniť. Zhruba tak, ako keď sa antisemiti vyhovárajú, že kritizujú Židov z ekonomických dôvodov. Tí, ktorí poznajú Hlinkove články, si musia pamätať, ako posadnuto pri každej zmienke o skutočnom či domnelom evanjelikovi v politike alebo ekonomike dával do zátvorky jeho konfesionálnu príslušnosť a ako vyratúval počet evanjelikov v bankovníctve a štátnej správe – navlas rovnako, ako to robili fašisti v prípade židov.

     Ďalšie argumenty ma presviedčajú o tom, že autori stanoviska zámerne a hrubo zavádzajú verejnosť alebo vyslovene klamú (keďže u takých odborníkov nepredpokladám nedostatok znalostí). O tejto zákernej technike selektovania informácií som písal už v minulom blogu – aj o tom, z čoho filozoficky čerpá. Ak totiž ako dôkaz spolupráce s evanjelikmi neustále predkladajú jeho dohodu s Rázusom a opakovane zamlčiavajú, že Hlinka ho niekoľkokrát podviedol, takže ich cesty sa napokon rozišli – nemôžem si myslieť, že je to omyl, ale zámer. Ak tvrdia, že Hlinka pluralitný systém „akceptoval a v zásade aj podporoval“ (pričom ako kardinálny corpus delicti má byť pre nich fakt, že HSĽS sa zúčastňovala na voľbách a na príprave zákonov – čo spočiatku robil aj Hitler) – nemôžem si myslieť, že je to nedorozumenie, ale cielená a hrubá demagógia. A ak hovoria, že ľudáci stáli v roku 1938 „na platforme obrany ČSR“ a akoby náhodou zabudnú spomenúť, že ich vodca spoluformoval v tom istom roku blok Henlein-Hlinka-Esterházy, potom klamú, až sa im z úst práši. Podčiarknuté sčítané, na takých odborníkov sú to všetko príliš ľahko vyvrátiteľné argumenty.

     Čo ma však vyprovokovalo najviac, je ich neustále spochybňovanie Hlinkových sympatií k Hitlerovi. Tak najprv je ich hlavným tromfom argument, že sebaštylizácia vodcu ľudákov do úlohy nemeckého führera bola v podstate iba propaganda komunistických novín. Keď im dokážem, že Hlinka sa k tomuto výroku viackrát vrátil, čo potvrdil aj ich milovaný Alexander Mach a následne František Vnuk, tvária sa, že to prepočuli a naďalej propagandisticky omieľajú, že nijaký autentický výrok neexistuje. Prosím, ak ho chcú mať, dostanú ho aj s presnou citáciou, ale tentoraz s komplexným dôkazom, že Andrej Hlinka bol otcom slovenského totalitarizmu. Ja tieto dôkazy nepotrebujem, ako historik žurnalistiky som čítal prakticky všetky Hlinkove články a o zmýšľaní tohto ctihodne sa tváriaceho pána nemám pochýb. Je mi však jasné, že táto kauza si vyžaduje jasný autentický citát, ktorý znemožní obdivovateľom Andreja Hlinku naďalej o ňom šíriť nepodložené legendy. Nasledujúci opis udalostí sa zakladá na archívnych výskumoch (tiež mladého a nezaťaženého) historika, vysokoškolského učiteľa dr. Róberta Arpáša, ktorý sa venoval kľúčovej udalosti v smerovaní politickej orientácie Andreja Hlinku a celej HSĽS – piešťanskému zjazdu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany 19. septembra 1936 (za čo mu aj touto cestou ďakujem).

     Na zjazde sa strhla prudká hádka o ďalšom smerovaní strany. Hlinka sa (ako vždy) neovládol a predniesol rozčúlený prejav vyjadrujúci nespokojnosť s názormi umierneného krídla HSĽS. Keď poslanec Onderčo spozoroval, v akom mentálnom stave sa nachádza predseda, poponáhľal sa s vyhlásením, že zjazd mu úplne dôveruje a súhlasí s ním. Ak sa aj vyskytli nejakí delegáti s opačnými názormi, neboli vôbec pripustení k slovu. Hoci mala nasledovať voľba nového predsedu, ktorému vypršal trojročný mandát, napokon sa žiadna neuskutočnila. Senátor Buday vyhlásil, že „pokým Hlinka  žije a vládze pracovať, je zbytočná každá voľba predsedu, lebo dovtedy bude strane dobre, pokiaľ v nej bude Hlinka“. Ohlušujúci potlesk znamenal nielen potvrdenie Hlinku ako doživotného vodcu, ale spolu s umlčanými oponentmi jednoznačný prechod strany k metódam totalitarizmu. Andrej Hlinka túto úlohu s poďakovaním prijal a vzápätí nasledoval jeho historický výrok, ktorý je zaznamenaný v zápisnici zo zjazdu a uložený v Slovenskom národnom archíve (SNA, KÚ, k. 135, č. j. 55757). Pre tých, čo stále odmietajú uveriť, ho pre istotu zvýrazním:

„Práve tak, ako má Taliansko Mussoliniho a Nemecko Hitlera, Slováci majú Hlinku.“

     Vo svetle tohto vyjadrenia sa mi škriepka o to, či novinový citát „Ja som slovenský Hitler, ja tu spravím taký poriadok, ako Hilter v Nemecku“ je autentický, zdá bezpredmetná. Aj keď nepochybujem o tom, že neoľudáci nájdu spôsob, ako vykorčuľovať aj z tejto trápnej situácie... Ale pokračujme. Vo svojom prejave sa ďalej Hlinka označil za vodcu slovenského národa. Hoci ním nebol, korešpondovalo to s neskorším charakterom jeho strany. Voľby výkonného výboru už boli len fraškou v réžii Andreja Hlinku. Prečítal kandidátku a požiadal prítomných, keďže mu vyslovili dôveru, aby ju prijali bez diskusie. Stalo sa. Kľúčovou pre potvrdenie nového charakteru strany sa stala záverečná rezolúcia. Boli pripravené dve verzie. Prvá, oficiálna (ktorú pripravilo predsedníctvo a stála za ním Tisova skupina) sa hlásila k lojalite voči československému štátu. Na stole sa však objavila nová verzia, ktorej autormi boli mladí radikáli Sidor, Ďurčanský, Mach, Vašek a iní. Fakticky sa v nej prihlásili k fašistickej osi Berlín – Rím. Sidor prehovoril Hlinku, aby delegátom prečítal práve túto verziu. Nebol to problém, keďže vodca ľudákov bol samoľúby, márnomyseľný, a preto ľahko ovplyvniteľný a keďže si uvedomoval svoje obmedzenia vyplývajúce z nedostatočného vzdelania (treba povedať, že na kňaza veľmi málo čítal), často preberal názory tých, ktorí sa mu vedeli votrieť do priazne. Hlinka bol očarený nastupujúcou generáciou ľudákov, u ktorej mu imponovala dynamickosť a rozhodnosť. Preto prijal a predniesol práve verziu, ktorá oficiálne spečatila totalitárny charakter strany a jej napojenie na prúdy spolupracujúce s európskym fašizmom. Napokon, potvrdzovali to svojou prítomnosťou aj hostia zjazdu ako francúzsky pravicový extrémista Chiappe a prominentný ríšskonemecký novinár Ulmann.

     Vo svetle týchto zistení je spomínané stanovisko časti slovenských historikov, tvrdiace, že „fašizmom inšpirovaná frakcia strany tvorila nepodstatnú menšinu“, viac než trápne. Ich záverečné tvrdenie, že Andrej Hlinka patrí do slovenských dejín so všetkými svojimi kladmi i zápormi, však úplne podpisujem. Nikto z nás netvrdí niečo iné. Aj Jozef Tiso patrí do našich dejín. Na čom sa nezhodneme je – akým spôsobom k týmto postavám pristupovať, hodnotiť ich a predstavovať verejnosti. Napokon, bublina už spľasla. Najnovší výskum agentúry Focus, podľa ktorého by zákon o zásluhách Andreja Hlinku podporilo len 25 percent opýtaných, dovŕšil tragikomickú situáciu našich politikov, ktorí chceli vyhlásiť za otca národa niekoho, koho si národ neželá. Odmietli by ho prívrženci všetkých parlamentných strán s výnimkou SNS, no i tam je pomer dosť nepresvedčivý (43 percent voličov národniarov by ho za otca národa chcelo a takmer rovnaké číslo, 40 percent, nechcelo). A ak k tomu prirátame fakt, že podľa výskumu Hlinka patrí medzi historické postavy, za ktoré sa Slováci najviac hanbia (hneď po Tisovi a Husákovi, ešte aj Biľaka predbehol), fiasko je spečatené. Je to obludná vizitka úrovne našich politikov, ale optimistická správa o demokratickom cítení väčšiny našich občanov.

     Laici sa isto pýtajú, ako je možné, že slovenskí historici majú na jednu postavu tak diametrálne odlišný pohľad. Nie je v tom nič nepochopiteľné. Po prvé si treba uvedomiť, že dejiny po roku 1918 sú ešte vždy aj tak trochu politikou, pretože zasahujú do obdobia, kedy sa vytvárali základy moderného a pluralitného politického systému s jeho neodmysliteľnou ideologickou tradíciou. Každý historik si tento pohľad odnáša so sebou – podstatné je, či dokáže vnímať všetky fakty alebo medzi nimi ideologicky selektuje a prispôsobuje ich účelu, ktorý s vedou nemá veľa spoločného. Druhou príčinou je skutočnosť, že od historikov spoločnosť stále prehnane veľa očakáva. Médiá sa na nich obracajú ako na niekoho, kto im povie konečnú a neodvolateľnú pravdu, kto im objasní dejiny ako prírodné zákony, ale takto to nefunguje. Historik nie je dvorným šašom politických záujmov alebo by ním aspoň nemal byť. Rozdielnym názorom sa nevyhneme, podstatné je, či sa dokážeme v tejto rôznorodosti rešpektovať alebo sa budeme napádať ranami pod pás. Ani ja nesúhlasím s niektorými názormi Dušana Kováča (najmä s jeho podľa môjho názoru prehnaným dôrazom na česko-slovenské vzťahy do roku 1918), ale stavať ho do pozície kolaboranta je predovšetkým smutnou vizitkou tých, ktorí takéto bludy šíria.

     Nepovažujem za dôležité, že nás je v tejto chvíli viac ako ich. Odmietam sa zapájať do primitívnej debaty, ktorí historici viac milujú svoju slovenskú identitu. Vyzývam však kolegov s opačným názorom na úlohu a pôsobenie Andreja Hlinku, aby prestali zo zákopu ostreľovať verejnosť účelovo vybratými argumentmi a namiesto toho pristúpili na otvorenú odbornú diskusiu. Takú diskusiu, v ktorej budú argumenty oboch táborov priamo konfrontované a nie demagogicky zahmlievané. Takú diskusiu, ktorá bude priamo odpovedať na zverejnené fakty a nie iracionálne hľadať nové zdôvodnenia pre zahováranie dôležitých otázok. Náš hlas bol od začiatku iba reakciou na ich mlčanie. Nikto z nás nechce Hlinku odstraňovať z dejín, ale z takého miesta, ktoré mu historicky nepatrí. Ak si myslia, že áno, je najvyšší čas začať to dokazovať pred odborným auditóriom a nie pred historiograficky nevzdelaným, ľahko manipulovateľným publikom a v závese politických zámerov SNS. Verím, že im to pôjde ľahšie ako osobné útoky na kolegov.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Okupácia 1968

Minúta po minúte 1968: Mimoriadne vyhlásenie - Okupujú nás, zachovajte pokoj

Okupáciu sledujeme minútu po minúte.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Prečo v 1968 nedovolili, aby sme mali slobodu

Prečo prišli tanky a ako to vyzeralo.

Komentár šéfredaktorky

Tanky obnažili podstatu režimu

Komunistickým lídrom nešlo o ideológiu. Išlo len o moc.


Už ste čítali?