Sanctus Vojtaššák ako predohra k Sanctus Tiso

Autor: Eduard Chmelár | 11.12.2007 o 8:43 | Karma článku: 13,51 | Prečítané:  4875x

     Mohlo by mi to byť jedno. Katolícka cirkev môže za svätého považovať, koho chce a je to len a len jej vlastné svedectvo o sebe samej. Ale nie je mi jedno, či pri zdôvodňovaní tohto kroku hovorí pravdu alebo nie. Spôsob, akým biskup Tondra obhajoval svojho predchodcu Vojtaššáka a ako mu pri tom sekundoval historik Róbert Letz je ďalšou kapitolou stupňujúceho sa neoľudáckeho úsilia o falšovanie našich dejín.

     Hneď na úvod by som rád upokojil horúce a precitlivené hlavy, že tento článok nie je útokom proti katolíckej cirkvi. Naopak, vždy som obdivoval svätcov, ktorí presiahli význam svojej konfesie. František z Assisi je jednou z mojich najobľúbenejších historických postáv, vysoko si vážim Matku Terezu a Jána Pavla II. považujem za jednu z najväčších postáv kresťanstva všetkých čias. To, čo ma však šokuje na hodnostároch katolíckej cirkvi na Slovensku, je skutočnosť, že nevyzdvihuje tých kňazov, ktorí hrdinsky vzdorovali obom totalitám, že neuvádza ako príklad nezlomnej viery a statočnosti tých duchovných, ktorí počas totalitárneho režimu Slovenského štátu trpeli alebo dokonca zahynuli, ale tých, ktorí s ním priamo kolaborovali.
     Biskup Vojtaššák totiž nie je predmetom historického sporu. Biskup Vojtaššák je predmetom politického sporu. Fakty o jeho živote a činnosti sú historikom dobre známe a spôsob, akým k nemu odborníci pristupujú, je už len a len výrazom ich hodnotového vybavenia. Tu treba aj upozorniť, že denník SME celú kauzu chytil za nesprávny koniec. Nie je totiž podstatné, či na inkriminovaných záberoch kňaza so vztýčenou pravicou vidíme biskupa Vojtaššáka (bez expertízy sú oba názory len subjektívne želania a dojmy). Podstatné je, čo Ján Vojtaššák ako podpredseda Štátnej rady robil. A tu sú fakty neúprosné - a napokon, zväčša už zverejnené: Vojtaššák sa (podľa doslovného hlásenia Alexandra Macha z 28. marca 1942) „stotožňoval s pokračovaním vlády v otázke odstraňovania židovstva zo slovenského života“. Jeho správaním bol znepokojený aj Vatikán. Pápežský chargé d'affaires v Bratislave G. Burzio píše 31. 3. 1942 kardinálovi Maglionemu, že „monsignor Vojtaššák namiesto toho, aby sa postavil proti nehumánnemu plánu deportácie židov, zaujal úplne pasívny postoj“ a ďalej podotýka: „Viem však, že Msgr. Vojtaššák má povesť veľkého šovinistu.“  Existujú dokonca hlásenia vtedajšieho nemeckého veľvyslanca na Slovensku Ludina, ktorý si pochvaľoval, že Štátna rada súhlasila s deportáciami aj vďaka Vojtaššákovmu postoju.
     Mnohí katolíci v rokoch druhej svetovej vojny židom pomáhali. No keď židia žiadali cirkevných predstaviteľov o pomoc, nikdy sa neobracali na Vojtaššáka, lebo veľmi dobre poznali jeho antisemitské postoje. Je obrovská nehoráznosť, ak sa spája osud Jána Vojtaššáka s osudom biskupa Gojdiča a Buzalku. Buzalka nebol ľudák. Sám upozorňoval na masové vraždenie židov. Gojdič židom dokonca pomáhal a politickým väzňom v Prešove posielal obedy. Prenasledovaným židom pomáhal aj trnavský apoštolský vikár Jantausch, viacerí evanjelickí, pravoslávni a kalvínski kňazi. Vojtaššák bol však nielenže pasívny, ale minimálne jedného žida (istého Lörinca zo Spišského Podhradia) dokázateľne udal a na zasadnutí Štátnej rady predniesol návrh na vydanie propagandistickej brožúry, ktorá by presvedčila židov, že „v táboroch sa môžu mať celkom dobre“. Aj preto ho po prvýkrát zatkli ihneď po oslobodení, 5. mája 1945 na príkaz Slovenskej národnej rady, kým Gojdiča a Buzalku uväznili až komunisti v päťdesiatych rokoch. Prirovnať zločinca k svätcom je zvrhlosť.
     Infantilný spôsob, akým sa biskup Vojtaššák obhajuje, je úplne symptomatický pre pokusy rehabilitovať prominentov ľudáctva. Ak sa biskup Tondra pýta, čo robil Vojtaššák ako spišský biskup v Medzilaborciach (čo mal byť dôkaz, že na záberoch nie je on), nabudúce mu tú istú otázku položím, keď ho uvidím v Bratislave. Z podobného súdka sú aj vyjadrenia historika Róberta Letza,  ktorý popieral, že duchovný hajluje, slovami "To nebolo hajlovanie, ale pozdrav 'Na stráž', ktorý sa na verejnosti používal ako úradný pozdrav“, pričom dodal, že tento pozdrav bol pozdravom vtedajšieho slovenského katolíckeho skautingu... Aha. Tu to už začína byť celkom vtipné. Týmto štýlom napokon dospejeme k tomu, že vztýčená pravica, ktorá sa rozšírila z fašistického Talianska do všetkých totalitárnych hnutí a štátov, je vlastne len modifikovaným pozdravom starých Rimanov, čiže hajlovanie je len taký neškodný historický rituál čudne oblečených skautíkov... Prečo ho vlastne nepoužívame aj naďalej?... Bez ďalšieho komentára.
     Snahy o kanonizáciu Jána Vojtaššáka by demokraticky zmýšľajúcich ľudí mali znepokojovať predovšetkým pre ich politické následky. Cirkevní predstavitelia, ktorí ostrakizujú liberálne zmýšľajúcich kňazov (Jána Krstiteľa Balázsa, Karola Moravčíka, Štefana Kováča a iných) a ktorí už nielen latentne, ale otvorene velebia svoje hviezdne chvíle, keď držali v rukách štátnu moc, totiž nesmierne veľa prezrádzajú o svojich skutočných zámeroch. Po Vojtaššákovi už totiž môže prísť k rehabilitácii len jediného vyššie postaveného kňaza ako predstaviteľa Slovenského štátu – Jozefa Tisa. Kauza Vojtaššák je v skutočnosti len predohrou kampane za jeho blahorečenie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Gašpar prikryl Kočnerovho vyšetrovateľa

Policajný prezident tvrdil, že požiadal prokurátora o správu, aby mohol proti vyšetrovateľovi zakročiť. Prokuratúra takú žiadosť nedostala.

DOMOV

Košičanku pustili z letiska v Burgase po dvoch dňoch

Pas jej priviezla dobrovoľníčka, ktorá prípad zachytila v médiách.

KOMENTÁRE

Ficov zásadný prelom. Alebo ani nie

Sme na priesečníku, keď Ficov prospech a prospech krajiny, sa pretínajú.


Už ste čítali?