Na hranici bez hraníc

Autor: Eduard Chmelár | 20.12.2007 o 8:25 | Karma článku: 12,19 | Prečítané:  3909x

     Keď som bol malý, každé prekonávanie hraníc som považoval za úžasné dobrodružstvo. Pri vychádzkach po hrebeni Západných Tatier medzi Volovcom a Hrubým vrchom som roztopašne pobehoval medzi hraničnými kameňmi a napriek tabuliam upozorňujúcim na zákaz prekračovania línie som každú chvíľu hlasno oznamoval: „Som v Poľsku!... Som na Slovensku!... Som v Poľsku!...“ Toto zvláštne vzrušenie ma neopustilo ani v puberte. Keď som ako šestnásťročný liezol nádhernou exponovanou hranou na Žabieho koňa, mal som veľmi čudný pocit z toho, že ľavú ruku a nohu mám v jednej a pravú v druhej krajine.

     O dva roky neskôr prišla revolúcia a jedna z jej najpamätnejších chvíľ, keď nás Milan Kňažko a Ján Budaj viedli na prvý masový výlet do Rakúska s legendárnym pozdravom „Ahoj, Európa!“ Dodnes si spomínam na tie fascinujúce rozdiely dvoch svetov, ktoré sa medzitým takmer úplne zotreli (aspoň v tej viditeľnejšej podobe), ale aj na prvé slovenské nápisy vo viedenských obchodoch – „Nekradnite!“...
     A dnes zrazu stojíme pred symbolickým pílením hraníc, pred naplnením sna mnohých generácií a tento cieľ sa stal realitou tak nebadane, až mám obavy, či dokážeme do dôsledkov pochopiť a najmä oceniť historický význam tohto okamihu. Lebo práve zrušenie hraníc je najväčším úspechom spoločných európskych dejín, práve odstránenie bariér je tým najdôležitejším dôvodom jednoduchých ľudí, prečo sa cítia byť Európanmi. Bežný človek pocíti vstup do Európskej únie vlastne až teraz.
     Máme teda oprávnený dôvod na radosť, ale ešte väčší na spomienku. Našim potomkom sa bude zdať neuveriteľné, že pri pokuse o obyčajné prekročenie štátnej hranice bolo na Slovensku počas komunistického režimu usmrtených 59 ľudí, z toho štyri deti (najmladší chlapec mal len jedenásť rokov). Čím je teda pre slobodomyseľného človeka Schengen, ak sa nemáme utopiť len v sladkastej povrchnosti oslavného gýču?
     V prvom rade je dôkazom, že to najlepšie v Európskej únii sa nerodí z povinného všeobsiahleho konsenzu, ale z iniciatívy pripravených. Nebol to celoeurópsky projekt, ale zmluva medzi niekoľkými štátmi. K Schengenskej dohode pristúpilo spočiatku len sedem krajín (Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko), až neskôr sa pripojilo Taliansko, Grécko a Rakúsko a s odstupom aj Dánsko, Švédsko a Fínsko. Veľká Británia a Írsko to dosiaľ odmietajú. Keby sme mali čakať na všetky štáty a dohadovať nepoctivé kompromisy tak, ako sa to dialo v prípade euroústavy, zrušenia hraníc by sme sa nedočkali doteraz.
     Schengen by však mal byť aj dôvodom k solidarite, zamyslením, že historickým ideálom, ktorý poháňal integračný proces, nebolo vytvorenie európskej pevnosti, ale priestoru bez hraníc, že Schengen je v konečnom dôsledku karikatúrou tohto sna. Aj táto železná opona už má svojich mŕtvych, neúspešných utečencov, ktorí dosnívali svoj sen kdesi v ukrajinských lesoch. Aj týchto ľudí dnes budovatelia schengenského geta nazývajú „zločincami“. Aj dnes má svet svoje absurdné „berlínske múry“, či už je to hradba medzi židovským a palestínskym územím alebo medzi USA a Mexikom. Strach z cudzieho sa nemení, hranice sa iba posunuli. V tomto zmysle ma schengenská hranica desí, lebo je len novou ilúziou bezpečnosti bez pochopenia globálnych súvislostí. Tak, ako Limes Romanus neochránili upadajúce rímske impérium, tak ako železná opona nezachránila krachujúce sovietske impérium, tak Schengen nezachráni Západ pred domnelými alebo skutočnými hrozbami.
     Bezpečnosť sa v dnešnom svete nedá dosiahnuť hranicami. A ideál sveta bez hraníc nezomiera schengenskou frontovou líniou. „Imagine there are no countries, it isn´t hard to do,“ spieval John Lennon v roku 1971, kedy som sa narodil. Neviem, či to nie je ťažké, ale viem, že je to možné. A verím, že budúcnosť ľudstva a globálnej spolupráce nie je v kamerových systémoch, ostnatých drôtoch a elektronických pevnostiach. Samotný pojem hranica (v staroslovančine granica, čo prevzala aj nemčina vo forme Grenze) označoval pôvodne prútený plot s bodliakmi, ktorým si roľníci označili svoje polia. Jean Jacques Rousseau a indiánsky náčelník Seattle považovali tento čin za najväčší hriech, za prvý krok k likvidácii slobody. Ktovie, čo by povedali na dnešné sofistikované hranice.
     V lete tohto roku ma v Poloninách, na slovensko-ukrajinských hraniciach zastavil colník. Kým si prezeral moje doklady, preletel nám ponad hlavu, dosť tesne nad zemou, nádherný dravec. A ja som si spomenul na štúrovcov a ešte hlbšie som pochopil, prečo bol pre nich orol ignorujúci akékoľvek hranice symbolom slobody. Už grécky dramatik Euripides vyhlasoval, že pre slobodného človeka je svet tým, čím pre orla vzduch. A pri pohľade na čulý a z diaľky tak trochu tragikomický ruch na hranici mi zasa zišli na um slová Martina Luthera Kinga: „Buď budeme spolu žiť ako bratia alebo spolu zomrieme ako blázni.“
     Som rád, že padajú hranice. Na tých civilizačných sme však stále ostali. Či to boli hranice Limes Romanus, hranice ríše Karola Veľkého, hranice vplyvu Tatárov a Turkov, hranice nacistickej ríše, hranice Sovietskeho zväzu, hranice Európskej únie, vždy sme žili na hranici a vždy sme sa tak správali. Teraz sme sa dostali do ich vnútra. Teším sa však na deň, keď ich dokážeme zbúrať vo všetkých smeroch. A najmä vo svojich mysliach.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Kto ovláda svet a Kurzov kurz vo V4 (týždeň podľa Schutza)

Sto rokov po monarchii a stopäťdesiat po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa stredná Európa môže pripraviť na veľký „relaunch“ nacionálnych vášní.

SVET

Suverén Babiš a ponížený Okamura. Posledná debata bola šou

Superdebatu sprevádzali hlasné reakcie divákov.

ŠPORT

Len Sagan nestačí. Príde Tour de France na Slovensko?

Najlepší cyklisti v Žiline, Trnave či v Tatrách. Je to vôbec možné?


Už ste čítali?