Načo nám je prezident?

Autor: Eduard Chmelár | 3.1.2008 o 9:13 | Karma článku: 12,68 | Prečítané:  4385x

     Už niekoľko rokov sa zamýšľam nad otázkou, aký význam má postavenie prezidenta v našom ústavnom systéme. Nie, aké má právomoci – aký je ZMYSEL tejto funkcie pre Slovenskú republiku. Ak sa totiž na jeho výkone nič zásadné nezmení, som presvedčený, že by sme si vystačili aj s riešením, v rámci ktorého by funkciu hlavy štátu vykonával predseda parlamentu. Nielen posledný novoročný prejav Ivana Gašparoviča a jeho reakcie na neho, ale celý spôsob vnímania tohto úradu totiž ukazuje, že za 15 rokov existencie samostatného štátu sme si nedokázali vytvoriť ani len základy tradície tejto funkcie.

     Priamo volený slovenský prezident má maximálnu legitimitu s minimálnymi právomocami. To by však nemusel byť taký problém, ak by sme vedeli vtlačiť tomuto úradu primeraný obsah a rešpekt. Ani jeden z doterajších prezidentov to nedokázal. Prezidenta Kováča si pamätám ešte ako novinár. Pri všetkej úcte k nemu, nikdy som sa pri ňom necítil ako pri hlave štátu, ale ako pri dobrom, trochu prostoduchom deduškovi. Rudolf Schuster bol kapitolou samou osebe. Najvyššie preferencie mal v čase, keď bol v kóme a z jeho funkčného obdobia si nebudeme pamätať nijaké štátnické gestá či prejavy, ale drienkovicu, pozlátenú bránu paláca, sadenie dubov a trápne márnomyseľný prejav, ktorý prezrádzal, že na svoju funkciu nedorástol. Aj preto si vyslúžil prezývku „slovenský primátor“. Ivan Gašparovič je bezpochyby inteligentnejší ako jeho predchodcovia, no aj nevýraznejší. Jeho hlavným tromfom je paradoxne bezzásadovosť a lojalita k vládnej moci. Teší sa dosiaľ najvyššej popularite medzi občanmi. Otázka však je, ako ju dosiahol. Pán Gašparovič nie je obľúbený pre to, čo povedal a urobil, ale pre to, že nepovedal a neurobil nič, čo by mohlo v spoločnosti nejako zarezonovať. Z hľadiska osobných ambícií je to iste šikovná politika, z hľadiska štátnických úloh prezidenta hotová katastrofa.
     Dlhotrvajúcim problémom zostáva absencia rešpektu k funkcii hlavy štátu. Paradoxne, najkorektnejšie sa k tomuto úradu dosiaľ stavala SMK, čo na druhej strane zodpovedá jej kultivovanému politickému štýlu. Vo všeobecnosti však prevláda absolútne nepochopenie úlohy prezidenta a aj preto sa k jeho osobe staviame podľa vlastných, nezriedka i straníckych záujmov. Novoročný prejav Ivana Gašparoviča bol úplne od veci práve tak, ako komentáre opozičných i koaličných politikov, ktorí ho hodnotili skôr ako programové vyhlásenie vlády než posolstvo hlavy štátu. Tomu zodpovedá aj vnímanie tohto postu medzi potenciálnymi kandidátmi. Iveta Radičová (ktorej váhanie je úprimné asi tak ako váhanie Václava Havla, či sa má stať československým prezidentom – mimochodom, presne túto taktiku uplatnila, keď zamestnávala verejnosť otázkami, či zostane v politike aj po voľbách) si myslí, že hlava štátu by mala mať predovšetkým dostatok skúseností zo straníckej politiky. To je však obrovský omyl. Práve naopak, Slovensko dnes viac ako kedykoľvek predtým potrebuje prezidenta, ktorý by sa dokázal vymaniť z týchto mocenských siločiar a pôsobiť ako všeobecne uznávaná autonómna autorita.
     Mojím ideálom prezidenta zostáva niečo ako „filozof na tróne“, čosi ako Václav Havel bez jeho typickej gýčovitej pózy. Osobnosť, ktorá by dokázala túto spoločnosť najmä v čase kríz niekam posunúť, dodať jej nové podnety, novú víziu smerovania, nové riešenia presahujúce stranícku optiku. Vieme, že to Ivan Gašparovič nedokáže a neverím, že to dokáže Iveta Radičová. Pravdupovediac, kandidáta, ktorý by v plnej miere zodpovedal týmto kritériám, tu nevidím, ale najviac sa im v mojich očiach približuje – Ján Čarnogurský.
     Viem si živo predstaviť zdesené pohľady liberálnych pravičiarov i ľavičiarov, keď čítajú tieto riadky. Je to však opäť o otázke, čo očakávame od hlavy štátu. Jána Čarnogurského by som v živote nechcel za premiéra, jeho politické názory sú často v rozpore s mojím dlhodobým presvedčením. Poznám jeho spôsob uvažovania a takmer vždy som sa s ním vedel zhodnúť skôr na tom, čo nechceme, ako na tom, akú alternatívu vývoja presadzujeme. Aj jeho predstavy o slovensko-maďarských vzťahoch sú na míle vzdialené mojim, a to ešte väčšina ľudí nevie, že Ján Čarnogurský zverejnil takpovediac mäkší variant svojich úvah. Ale to stále nie je podstatné, ak hovoríme o človeku, ktorý by nemal mocensky určovať vládnu politiku, ale reprezentatívne viesť štát.
     Ján Čarnogurský je podľa môjho pevného presvedčenia jediným politikom so štátnickým rozmerom na Slovensku (Vladimír Mečiar ním napriek všakovakým legendám nikdy nebol, sila štátnika sa nemeria preferenciami). Má nespornú autoritu v zahraničí. Je široko vnímaný ako žijúci symbol odporu proti komunistickej totalite (a povedzme si, že tento národ by si nekomunistického prezidenta po dvadsiatich rokoch od revolúcie už konečne zaslúžil). Na rozdiel od Ivety Radičovej nie je afektovaný, na rozdiel od Martina Bútoru nie je v zahraničnej politike jednostranne orientovaný a na rozdiel od oboch nesie v sebe neprehliadnuteľný vlastenecký rozmer. Je to muž, ktorý by dokázal vrátiť tomuto úradu úctu a rešpekt a ktorý by dokázal vyprofilovať poslanie hlavy štátu – hoci aj vyprovokovane, na odpore voči jeho predstavám.
     Iste, viem, aká ťažká reč by s ním bola napríklad v otázkach občianskej spoločnosti. Ale to stále zodpovedá skôr nášmu ideologickému vnímaniu politiky a nie pochopeniu integrujúcej úlohy hlavy štátu. Ján Čarnogurský bol úvahami takmer vždy tam, kam krátkozraká slovenská politická scéna nedovidela. A my dnes potrebujeme práve prezidenta, ktorý dovidí za roh, ktorý určí súčasné a načrtne budúce hodnotové zápasy.
     Nie som rojko, aby som si nevedel spočítať, že Ján Čarnogurský je naprieč celý politickým spektrom oveľa viac nepopulárny ako obľúbený. Jeho šance nevidím optimisticky, no ak máte lepšie návrhy, navrhujte. Je však nešťastím, ak sa zápas o hlavu štátu vedie v koalično – opozičnom súťažení, ak nám uniká podstata a ak chceme mať vo funkcii prezidenta iba vyslanca straníckych záujmov, ktorý sa bude tváriť, že sa ho netýkajú, že prišiel z Marsu. Radičová pre mňa nie je alternatívou ku Gašparovičovi v zmysle toho, čo od hlavy štátu očakávam a jej jedinou výhodou je pohlavie. Potrebujeme autentickú hlavu štátu, vo všetkých smeroch. Inak nevidím dôvod, prečo si tento úrad vydržiavame.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Gašpar prikryl Kočnerovho vyšetrovateľa

Policajný prezident tvrdil, že požiadal prokurátora o správu, aby mohol proti vyšetrovateľovi zakročiť. Prokuratúra takú žiadosť nedostala.

DOMOV

Košičanku pustili z letiska v Burgase po dvoch dňoch

Pas jej priviezla dobrovoľníčka, ktorá prípad zachytila v médiách.

KOMENTÁRE

Ficov zásadný prelom. Alebo ani nie

Sme na priesečníku, keď Ficov prospech a prospech krajiny, sa pretínajú.


Už ste čítali?