Denník Sme porušuje zákon a šikanuje iné názory

Autor: Eduard Chmelár | 12.5.2008 o 9:27 | Karma článku: 14,33 | Prečítané:  7587x

     Hoci blogy o médiách už píšem na inej webstránke, vidí sa mi korektné, aby som na špecifický problém týkajúci sa denníka SME, upozornil práve tu. Tieto noviny totiž najhlasnejšie kričali proti novému tlačovému zákonu a inštitútu práva na odpoveď argumentujúc, že doterajšia úprava práva na opravu postačuje. Novinárom možno, ale bežný človek musí strpieť fakt, že denník SME nedodržiava ani stále platné ustanovenia starého tlačového zákona.

     Obíďme teraz tvrdenia novinárov a vydavateľov, že nikdy nemali problém s uverejnením opravy, čo je zjavná a ľahko dokázateľná lož. Pozrime sa na viditeľnejší prípad. Denníku SME slúži ku cti, že v posledných týždňoch začal na predposlednej strane prvej sekcie uverejňovať rubriku Opravy a spresnenia. Vyzeralo by to výborne, keby sa v nich uverejňovali iba chyby, ktoré si všimla sama redakcia. Denník tu však publikuje aj stanoviská, ktoré boli vyžiadané dotknutou osobou v zmysle práva na odpoveď. A tu je problém. Do 31. mája tohto roku platný tlačový zákon v § 19 ods. 3 hovorí, že opravu musí šéfredaktor uverejniť „na rovnakom mieste a rovnakým písmom, ako bol uverejnený údaj, na ktorý sa oprava vzťahuje“. Čo znamená, že ak bol skresľujúci údaj uvedený palcovými titulkami na strane 3, redakcia nemôže uverejniť opravu na s. 19, o drobnom písme ani nehovoriac. Viem, že je nepríjemné zasviniť si novinový priestor opravou takýchto rozmerov, ale rovnako je nepríjemné pre dotknutú osobu čítať o sebe nezmysly. Tento paragraf však nikde na svete neslúži na zlepšenie estetickej stránky novín, ale na zlepšenie spoločenskej zodpovednosti novinára.

     Tu by som svoju poznámku mohol skončiť, nebyť článku z 5. mája tohto roku, ktorý ma, priznám sa, pobúril. Redakcia denníka sa na podnet svojho dvorného blogera Gabriela Šipoša pustila do škandalizácie „záhadného novinára“ týždenníka Slovo, ktorý (ach, predstavte si tú opovážlivosť) „kritizuje, ohovára a osočuje pod rúškom anonymity pseudonymu“. Povedzme si najprv niečo o tomto periodiku, pričom ma čitateľ pokojne môže obviniť zo zaujatosti, lebo otvorene priznávam, že ako jeden zo zakladateľov Slova som na neho citlivý práve tak, ako je otec citlivý na svoje dieťa - aj vtedy, keď robí neplechu. Týždenník Slovo je už permanentným terčom útokov denníka SME. A tie útoky sú tým zúrivejšie a absurdnejšie, čím je naša mediálna scéna homogénnejšia a jeden jediný ľavicový časopis vyčnieva z tej záplavy rovnako kvákajúcej mainstreamovej žurnalistiky. Falošní bojovníci za slobodu prejavu totiž nie a nie pochopiť, že najväčšou deformáciou nášho mediálneho trhu nie je nejaké ohrozenie slobody novinárov, ale pluralita médií, čo si už všimla vo svojej správe aj Európska komisia. Na Slovensku nie je klasicky vyprofilovaná scéna so silným ľavicovým, pravicovým a liberálnym denníkom, ako je to povedzme vo Francúzsku, ale všetky mainstreamové médiá sa zbiehajú v názoroch od stredu doprava, tzv. mienkotvorné denníky Pravda a Sme sa navzájom podobajú ako vajce vajcu a o čitateľa nebojujú kvalitou informácií, ale vloženými cédečkami a receptami na nátierky – čím sa kvalitatívny rozdiel medzi nimi stiera a konkurenčný boj sa zužuje na marketingové ťahy, podobne ako je to v tradičnom zápase medzi Coca-Colou a Pepsi-Colou. A tak kým počas revolúcie roku 1989 alebo počas mečiarizmu v deväťdesiatych rokoch sme volali po pluralite médií, dnes akoby nikomu nechýbala a novinári iba agresívne presadzujú slobodu byť rovnako jednostranní a povrchní ako doteraz.

     Týždenník Slovo nemusí mať vysokú úroveň a ani veľký vplyv, ale skutočný demokrat by si ho mal doslova vážiť a chrániť ako krehký kvietok demokracie v jednohlasnom mediálnom zbore, ako lakmusový papierik skutočnej úrovne slobody, ktorú už podľa definície Voltairea meriame podľa vzťahu k menšine. Lebo za podmienok, v akých fungujú redaktori Slova, by nebol ochotný pracovať nijaký redaktor denníka SME. Za mizerné platy, na polovičný úväzok, s nevyplácanými honorármi, personálne hlboko poddimenzovanou redakciou, pri neexistencii dnes už štandardných pracovných nástrojov. Každý, garantujem, každý, kto pracuje pre tie noviny, to nemôže robiť pre nič iné ako z entuziazmu a ja skladám hold všetkým, ktorí sú za takýchto podmienok ochotní držať Slovo nad vodou. Hovoriť za takýchto okolností o prepojení so stranou Smer je smiešne, lebo keby najsilnejšia vládna strana mala niečo s týmito novinami spoločné, vyzerali by inak. Netvrdím, že v tom týždenníku nenájdete články vyslovene servilné voči politike premiéra Fica, ale práve tak tam nájdete aj také tvrdé útoky na Smer, že by ich zvažoval aj denník SME – viem o čom hovorím a nepotrebujem na to v tejto spoločnosti upozorňovať. Kritiku totiž adresujem zásadne tým, ktorých sa týka. To, že sa niekomu niečo páči a niekomu nie, je pre hodnotenie úrovne periodika úplne irelevantné, inak by sme mohli označiť .týždeň za časopis blízky KDH a teraz najmä KDS a denník SME za doslova tlačový orgán OKS – mimochodom, nepoznám v Európe noviny, kde by predseda jednej politickej strany pravidelne písal a analyzoval udalosti na domácej scéne vo videokomentároch pod označením „literárny vedec“ a podpredseda tej istej strany bol permanentne označovaný ako „občiansky aktivista“. Ak by niekomu nezapínalo, mám na mysli Petra Zajaca a Ondreja Dostála.

     Redaktorom SME však kole oči práve týždenník Slovo, pričom si nemôžem odpustiť poznámku, že primitívne kádrovanie tohto denníka a šikanovanie iných názorov mi už dlhší čas pripomína novinársku žumpu zaniknutej Slovenskej Republiky – iné slová a iné osoby, ale princíp ten istý: totálna neúcta k pluralite verejného života. Ale poďme ku kauze neslýchanej trúfalosti novinára skrývajúceho sa za pseudonym Jakub Topol. Skúsme teraz odhliadnuť od zarážajúceho faktu, že denník, ktorý sa nikdy nevyznačoval prílišnou ohľaduplnosťou a taktnosťou, považuje novinársku kritiku z iného tábora za osočovanie a urážky. Táto dojemná precitlivenosť na seba je pre čoraz vulgárnejšiu slovenskú pravicu vyslovene typická. Nerozoberajme príliš ani smutnú skutočnosť, že (v prípade, ak redakcia SME stotožňuje Jakuba Topola s Braňom Ondrušom), tento denník si nekladie otázku, ako je možné, že jedna komerčná televízia bráni svojmu moderátorovi písať do novín (ako by normálny človek od takých zapálených obrancov slobody médií čakal), ale rozčuľuje sa nad jeho anonymitou. Povedzme si radšej niečo o tom, o čom by mal každý, kto chce niečo písať o pseudonyme, najprv niečo vedieť.

     Tak v prvom rade, pod pseudonymom (Ján Ujlaky) písal aj zakladateľ denníka SME Karol Ježík. A vlastne všetci významní novinári v našich i svetových dejinách. V učebniciach histórie žurnalistiky sa dokonca dozviete, že jeden z najvýznamnejších bojov za slobodu kritiky v médiách viedol v 18. storočí istý Junius, za ktorým sa skrýval sir Philip Francis. Písať pod pseudonymom malo vždy svoj význam, či už pre ochranu autora (ako znak nedôvery voči režimu) alebo z iných osobných dôvodov. Najobdivovanejší pseudonym súčasnosti je Maxim Matkin, za ktorým sa (pravdepodobne) skrýva Eva Borušovičová. A je viac ako úsmevné, ak nad pseudonymom Jakuba Topola falošne soptia anonymne diskutujúci „hrdinovia“ na stránkach sme.sk. Písať pod pseudonymom nie je ani trestné, ani neetické, ba dokonca ani absurdné, ako si zamoralizovali Gabriel Šipoš s Grigorijom Mesežnikovom. Práve naopak. Autorský zákon garantuje v § 12 a najmä v § 17 označiť svoj text pseudonymom ako súčasť autorských osobnostných práv. A redakcia podľa toho istého paragrafu dokonca nesmie zverejniť identitu autora, ak jej na to nedá on sám súhlas. Obávam sa, že pohon na Jakuba Topola nemá nijaký iný ako politický a účelový dôvod – ak k nemu nechceme prirátať vedomostné medzery oboch analytikov. Čo tým chceli povedať, vedia len oni sami. Toto už nie je mediálna kritika ako odborná disciplína a nevyhnutná súčasť zvyšovania kvality novinárskeho prostredia podľa štandardizovaných postupov. Toto je politická kritika médií s jasným ideologickým hrotom.

     V mediálnej teórii sa na rozoznanie seriózneho spravodajstva od tzv. infozábavy používa nseledujúci postup: preložte si obsah článku do jazyka bulváru. Ak vám nič nezostane, ak text iba opisuje a konštruuje príbeh a celkom vylúčil analýzu a súvislosti, ktoré by odhaľovali príčiny, potom ide o tzv. leichtgewichtzeitung, ľahkú triedu novín, ktorá nemá ďaleko od bulváru. V takýchto médiách (ako trefne poznamenáva český odborník na médiá Karel Hvížďala) sa z novinárov stávajú voyeuri. Ak sa denník SME na polovici novinovej strany dokáže venovať takejto hlúposti, ak na titulku umiestňuje Slotove opilecké excesy a unikne mu závažné varovanie Medzinárodného menového fondu pred globálnou hospodárskou krízou, ak uprednostňuje správy, ktoré zaujímajú väčšinu ľudí pred správami, ktoré sa týkajú väčšiny ľudí, potom sa jeho metódy nie veľmi líšia metód bulváru – bez ohľadu na to, že sa považuje za seriózny a mienkotvorný. V takejto atmosfére ľahko pochopíme európsky unikát – že v tejto krajine sú najčítanejšími novinami dva bulvárne plátky a už aj Plus jeden deň dokáže konkurovať Pravde a SME. Prečo? Odpoveď nehľadajte v nevďačných a nechápavých čitateľoch. Odpoveď hľadajte v kvalite nášho mediálneho prostredia. Jednoducho povedané, čitateľ si radšej vyberie Nový čas a Plus jeden deň, kde je síce tiež mizerné spravodajstvo, ale aspoň ten bulvár robia poriadne a na nič sa nehrajú. Aj SME by sa malo rozhodnúť, čím chce vlastne byť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Kto ovláda svet a Kurzov kurz vo V4 (týždeň podľa Schutza)

Sto rokov po monarchii a stopäťdesiat po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa stredná Európa môže pripraviť na veľký „relaunch“ nacionálnych vášní.

SVET

Suverén Babiš a ponížený Okamura. Posledná debata bola šou

Superdebatu sprevádzali hlasné reakcie divákov.

ŠPORT

Len Sagan nestačí. Príde Tour de France na Slovensko?

Najlepší cyklisti v Žiline, Trnave či v Tatrách. Je to vôbec možné?


Už ste čítali?