Súboj šialenstva s cynizmom

Autor: Eduard Chmelár | 21.8.2008 o 8:24 | Karma článku: 14,84 | Prečítané:  3875x

     Naozaj som bol zvedavý, ako sa slovenské médiá vyrovnajú so zjavným zrútením ich naivnej predstavy o svete, v ktorom vraj vojna o Kosovo odštartovala novú éru (povedané slovami vskutku zápalistého rečníka Tonyho Blaira) „humanitárneho intervencionizmu“; éru, v ktorej sa vraj už nikto nebude nečinne prizerať, ako nejaký miestny vodca terorizuje vlastné obyvateľstvo. Eldorádo lží, primitívna rusofóbia a až nehanebne otvorené ignorovanie faktov v prípade informovania o konflikte v Gruzínsku ma však presvedčili, že niektorí naši analytici buď zápasia s tým, aby ich IQ prekročilo hodnotu izbovej teploty alebo ich propagandistická vynachádzavosť prekonala akékoľvek hranice mojej predstavivosti.

     Inak by nemohli tak nešikovne a priehľadne z vinníka urobiť obeť. Našťastie, naše mediálne nezmysly nemajú za slovenskými humnami hlbší význam, a tak v rozpore s obrazom, aký je tu vykresľovaný, priniesli najväčšie mediálne koncerny sveta (BBC, Associated Press, Reuters, Agence France Presse, ale aj Spiegel Online a iné) bezprostredne po vypuknutí konfliktu jasné dôkazy o tom, že útoky začali oddiely gruzínskych ostreľovačov, ktoré 2. augusta spustili paľbu na juhoosetské jednotky. O štyri dni neskôr už Gruzínci použili pri ostreľovaní Cchinvali (hlavného mesta Južného Osetska) aj delostrelectvo. Až vtedy dalo Rusko najavo, že ak bude násilie pokračovať, zasiahne. Dôvodov na to malo viac než dosť – predovšetkým však treba spomenúť, že 90 percent obyvateľov Južného Osetska má ruské štátne občianstvo a (čo bolo zo strany Tbilisi úplne šialené) gruzínske sily začali ohrozovať aj ruské jednotky, rozmiestnené pod patronátom medzinárodného spoločenstva v oblasti. Ak mi ktosi bude tvrdiť, že existuje nejaká veľmoc, ktorá by sa nečinne prizerala na takúto provokáciu a napadnutie vlastných občanov, asi ho prestanem považovať za svojprávnu osobu. A tak (zdalo sa) gruzínskemu vodcovi neostávalo nič iné, ako 7. augusta večer vyhlásiť jednostranné zastavenie paľby a dohodnúť prímerie.

     Saakašvili však hneď na druhý deň šokujúco oklamal celý svet, keď zaútočil s plnou vojenskou silou (bombardovanie, delostrelectvo a vzápätí tanky) na Cchinvali. Juhoosetský prezident Kokoity (nie Moskva) ako prvý oznamuje, že barbarský zásah si vyžiadal najmenej 1400 ľudských životov z radov civilistov. Ruská armáda okamžite odpovedala, zničila vojenskú základňu v Gori a zostrelila dve gruzínske lietadlá. Saakašvili na to vystúpil v televízii a emotívne až hystericky vyhlásil všeobecnú mobilizáciu, žiadal zapojenie amerických vojsk do konfliktu (sic!) a prirovnal správanie Moskvy k invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Nepochopím, ako mu mohli naše médiá zhltnúť práve túto demagogickú rétoriku, lebo podľa môjho názoru je urážkou všetkých obetí sovietskej invázie spred štyridsiatich rokov. Ľudí, ktorých lákajú takéto paralely, treba upozorniť, že Česi a Slováci v auguste 1968 na nikoho neútočili, nikoho nezabili a okupáciu ničím nevyprovokovali, takže porovnávať až gándhíovsky pasívny odpor nášho ľudu s vyvádzaním gruzínskych jednotiek je nehoráznosť, na ktorú (očakával by som) mali naši politickí predstavitelia alebo aspoň novinári zareagovať.

     Ako má teda reagovať na tento konflikt racionálny človek, ktorý nie je zmietaný rusofóbnymi či naopak rusofilskými náladami? Porušila Moskva medzinárodné právo? Iste. V tom nie je žiadny spor. Porušila ho rovnako ako NATO v Juhoslávii, Spojené štáty v Iraku, Izrael v Libanone a Turecko v severoirackej kurdskej oblasti. A navyše je zjavne pokrytecká, ak hovorí o práve Osetov na sebaurčenie, no to isté právo nepriznáva Čečencom. Mal gruzínsky prezident právo uskutočniť akúsi policajnú akciu, ktorá by obnovila politickú jednotu štátu? Z formálneho hľadiska celkom určite. Ale potom mal rovnaké právo aj Slobodan Miloševič v Kosove roku 1999... Podčiarknuté sčítané, jediné, po čom tu volám už celé desaťročie, je dodržiavanie pravidiel. Pravda pravidiel je jedinou morálkou medzinárodných vzťahov. Ak chcete právny štát, viete, že v ňom musia fungovať určité pravidlá. Ak chcete stabilný medzinárodný systém, viete, že je potrebný svetový poriadok, v ktorom platia záväzné predpisy pre všetkých. Každý, kto chce tvrdiť, že Rusko nemá rovnaké právo intervenovať z humanitárnych dôvodov ako USA, robí zo seba hlupáka. Buď platí archaická zásada o nezasahovaní do vnútorných záležitostí štátu alebo globalizačný princíp humanitárneho intervencionizmu, nijaký priestor pre alibizmus tu neexistuje. Západ dnes žne dôsledky svojej dobrodružnej politiky v Kosove, keď celý čas utešoval verejnosť absurdnou predstavou (ktorej nemohli veriť ani tí, čo to vyhlasovali), že bombardovanie Srbska má za cieľ zachovanie multietnického Kosova v rámci Juhoslávie (dnes teda multietnické vskutku je – sú tam Američania, Nemci, Francúzi a dokonca aj niekoľko Srbov) a že nezávislosť Kosova nebude precedensom (pritom už deň po vyhlásení samostatnosti juhosrbskej provincie prezident Južného Osetska Eduard Kokoity spolu so svojím abcházskym kolegom vyhlásil, že v blízkej budúcnosti sa obráti na Rusko a OSN so žiadosťou o uznanie nezávislosti).

     V tejto súvislosti ma desí, ale neprekvapuje, akú obrovskú podporu prejavujú Spojené štáty a niektorí západní lídri gruzínskemu prezidentovi Michailovi Saakašvilimu. Nejde len o to, že počuť z úst Georga Busha výčitku, že Rusko porušuje medzinárodné právo, znie ako sťažnosť jastraba, že lastovičky žerú muchy. Ide tu predovšetkým o to, že Washington drží ochrannú ruku nad jedným neznesiteľným nacionalistickým autokratom, ktorý pre svoje krátkozraké a sebecké ciele nielenže vrcholne nezodpovedne zatiahol vlastnú krajinu na pokraj katastrofy, ale aj brutálne likviduje domácu opozíciu. Naši analytici radi prejavujú obavu o demokraciu v Rusku, ale blahosklonne prehliadajú, že gruzínsky vládca pred voľbami obvinil dvoch opozičných ľavicových lídrov zo špionáže a sprisahania a donútil ich k emigrácii; že vodcu pravicovej Ľudovej strany zbili počas demonštrácie príslušníci špeciálnych jednotiek tak, že skončil v nemocnici; že bývalý minister obrany Okruašvili, ktorý obvinil prezidenta zo sprenevery štátnych peňazí, bol zatknutý a po prepustení zo strachu o život emigroval; že po protestoch opozície Saakašvili vyhlásil výnimočný stav, zakázal vysielanie súkromných televízií a obmedzil slobodu zhromažďovania; že vo voľbách, pri ktorých znemožnil účasť niektorých zahraničných pozorovateľov, získal podozrivých viac ako 96 percent hlasov; že krátko potom začali krajinu opúšťať politicky nepohodlné osoby; že za jeho vlády sa korupcia rozrástla do nevídaných rozmerov; že si kúpil lietadlo z tajných fondov ministerstva obrany, o ktorých parlament nemal ani potuchy... Tento muž neposilnil demokraciu v krajine, nepodporil rozvojové a modernizačné programy, ale len vybudoval (s americkou pomocou) najlepšie vyzbrojenú armádu v regióne, ktorej presadil výdavky vo výške 10 percent HDP (viac dávajú už len africkí diktátori). Niekoľko rokov západné vlády ignorujú Saakašviliho násilné metódy, považujú ho za záruku demokracie v Gruzínsku a vyjadrujú mu podporu. Na základe čoho? Na základe jeho demagogických a silno nacionalisticky podfarbených protiruských výkrikov?

     Saakašvili nie je iba autokrat a hulvát. Saakašvili je aj politický babrák, ktorý v tomto konflikte ukázal, že nemá elementárne znalosti z geopolitiky. Gruzínsky vodca rozohral zložitú geopolitickú šachovú partiu bez toho, aby poznal pravidlá hry, čo je samovražedný postup, nad ktorým ostáva rozum stáť. Myslel si, že je ohromný stratég, keď naplánoval akciu v deň otvorenia olympijskych hier, kedy bol Putin v Pekingu a Medvedev na dovolenke, no to je asi tak celý jeho plán. V momente, keď začal presviedčať Američanov, aby sa po jeho boku pustili do vojny s Ruskom, sa ukázal ako totálny šialenec. Saakašvili riskoval, že totálna vojna medzi Moskvou a Tbilisi spôsobí najhoršiu eskaláciu napätia od čias kubánskej krízy roku 1961, ktorá ešte stále môže byť horšia ako tá, ktorá sprevádzala rozpad Juhoslávie. Keď ohrozíte priamo základy existencie štátu, vydesíte spojencov a zatiahnete krajinu do vojny, ktorú nemôžete vyhrať – nemôžete byť považovaní za dôveryhodného spojenca. Keby Saakašvili nebol arogantný šovinista, prišiel by na to, že voči odbojnej provincii mohol postupovať aj inak – pred 2. augustom tam bol predsa pokoj, fungovala doprava, obchod i medziľudské vzťahy. Keby uvažoval s chladnou hlavou, musel by si spočítať, že za takého stavu by Južné Osetsko bez pomoci Ruska nemohlo vo svojich separatistických snahách uspieť (Moskva nezávislosť oblasti šestnásť rokov neuznávala, tento postoj nemala dôvod meniť a donútil ju k tomu až Saakašvili).

     Vojenské dobrodružstvo gruzínskeho prezidenta bude mať na vývoj medzinárodných vzťahov ďalekosiahle následky. Keď opadnú emócie, ukáže sa, že ruský vojenský zásah nebol v pravom zmysle slova okupáciou, ale akousi trestnou výpravou: Moskva urobila z tohto konfliktu výstražný príklad. Upozornila Západ, že hry pri jej hraniciach sa skončili a nebude ich viac znášať. Tým skôr, ak ide o oblasť, ktorú Rusko historicky vždy považovalo za jadro svojej sféry vplyvu. Spojené štáty si síce precvičia svoj tvrdší diplomatický slovník, ale túto situáciu budú nútené akceptovať. To, čo z tejto vojny vyšlo najviac porazené, nebolo Gruzínsko (a keď už, tak skôr istý typ gruzínskej politiky), ale imperiálne sebavedomie Spojených štátov. Túto situáciu treba vedieť čítať: kým Washington sa zmohol len na ostré slová a veľké gestá, Paríž s podporou Berlína navrhol mierový plán, ktorý Moskva akceptovala. Nehovoriac o tom, že Rusko oznámilo odhodlanie stiahnuť sa z Gruzínska nie po varovaní USA pred izoláciou, ale až po tom, čo Francúzsko v mene Európskej únie pohrozilo zhoršením vzťahov. Čím hlasnejšie dnes počuť Washington, tým je jeho taktika neúčinnejšia. Aj to vedie amerického sociológa Immanuela Wallersteina k tvrdeniu, že Spojené štáty už nie sú superveľmocou v pravom zmysle slova. Silné reči Bieleho domu na adresu Moskvy sú Kremľu na smiech, lebo Spojené štáty dnes potrebujú Rusko oveľa viac ako Rusko Spojené štáty. Ak chce Washington presadiť napríklad sankcie proti Iránu, bez Moskvy si neporadí. Bush v tejto hre pôsobí ako kovboj, ktorý Medvedevovi šermuje pred očami nenabitou zbraňou. A keď šéfka americkej diplomacie cestuje do Tbilisi s jedinou úlohou – donútiť Saakašviliho, aby prijal francúzsky mierový plán - je to priam paródia na postavenie USA vo svete.

     Najzávažnejší dôsledok kaukazského konfliktu sa však prejaví v budúcnosti NATO. Úpadok tejto organizácie by síce pokračoval aj bez Saakašviliho pričinenia, gruzínsky kamikadze ho však urýchlil. Vojna ukázala, aké nebezpečné je prijímať do aliancie štát, ktorý nemá vyriešené vzťahy so susedmi, tým skôr s Ruskom. Niektorí naši analytici síce špekulujú, že práve členstvo Gruzínska v NATO by odvrátilo tento konflikt, to je však hrozne primitívne uvažovanie. Etnické napätie tu predsa existuje od samého počiatku nezávislosti Gruzínska a pozvánka do Severoatlantickej aliancie nie je riešením vnútorných problémov tohto štátu. Ak má NATO prežiť (podľa mňa prežiť nemôže, ale to je teraz jedno), nemôže prijímať za svojich členov štáty, za ktoré nie je ochotné bojovať. A Washington ukázal, že za takýchto okolností  riskovať nebude. Je pritom úplne irelevantné, že ide o štát, ktorý fakticky nie je členom aliancie, ale len pod ochranou Spojených štátov. Akcieschopnosť aliancie je už oslabená. Pochybnosť demokratických krajín o spoľahlivosti takéhoto dáždnika sa bude len a len prehlbovať. NATO bude ešte zúfalo zápasiť o svoju povesť v Afganistane (ktorý sa stal súčasťou „severoatlantickej oblasti“ dosť čudným trikom), hoci čoraz viac vojenských stratégov tvrdí, že túto vyčerpávajúcu nezmyselnú vojnu už nie je možné vyhrať. Zatiaľ síce funguje zaklínadlo „spojeneckých záväzkov“, jeho účinok však bude vypŕchať s postupným odhaľovaním vágnosti tohto obsahu. A tak napokon aj tí najväčší fanatici pochopia, že článok 5 Washingtonskej zmluvy neobsahuje záväzok vypovedania vojny pri napadnutí spojenca, ale na žiadosť USA len sľub, že každý člen použije „takú akciu, ktorú bude považovať za nevyhnutnú“. Právna záväznosť a vojenská účinnosť takéhoto článku je v prípade reálneho konfliktu prakticky nulová. „Nevyhnutným opatrením“ totiž môžu byť aj prikrývky, obväzy alebo vyhrážky politikov. Gruzínsko nám môže našepkať, ako by to vyzeralo.

     Vojna na Kaukaze je predovšetkým obrovskou tragédiou jeho civilných obyvateľov a práve na ich strane by malo byť naše srdce. Osetský ľud, ktorý sa historicky spolieha na ochranu Ruska už od roku 1774, bol skutočne v ohrození. A gruzínsky vodca Saakašvili, ktorý zatiahol región do vojny ako nesvojprávny blázon, pripravený vyprovokovať konflikt veľmocí, by mal byť súdený ako vojnový zločinec. Kto to nevidí, plače na nesprávnom hrobe. Toto nie je romantický súboj Dávida s Goliášom. Toto je súboj šialenstva s cynizmom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Vyšla nová vlastnícka štruktúra Váhostavu, zverejnila ju aj Penta či Brhel

V protischránkovom registri majú Brhel, Fiľo, Haščák či Široký zapísané prvé firmy.

DOMOV

Z Národného pokladu Matice slovenskej zmizla časť zlata

Kontrola ukázala aj poškodenie umeleckých diel.


Už ste čítali?