Hovorme otvorene o korupcii v médiách

Autor: Eduard Chmelár | 6.12.2008 o 19:57 | Karma článku: 13,03 | Prečítané:  8434x

     Keď som sa rozhodol zverejniť poznatky o korupcii v médiách, vedel som, že otváram Pandorinu skrinku a treba byť pripravený na všetko. Nemám na mysli výhražné e-maily, ktoré som dostal v priebehu včerajšieho dňa, lebo podobné psychopatické prejavy sa stali bežnou súčasťou môjho života, odkedy sa občiansky angažujem vo veciach verejných. Mám na mysli oveľa mocnejšie sily, ktoré majú záujem na tom, aby sa korupčnou kultúrou našich médií nikto nezaoberal. Tento jav má totiž oveľa závažnejšie rozmery, než by sa mohlo zdať zo zdanlivého pokoja, ktorý panuje v médiách.

Už špecializovaná správa pre Transparency International Slovensko z roku 2001 upozorňuje, že vysporiadanie sa s korupciou v médiách bude patriť spolu so súdnictvom k tým najcitlivejším. Hoci už Národný program boja proti korupcii prijatý v roku 2000 upozorňoval na tento fenomén, odvtedy sme sa nepohli z miesta. Vieme, že v redakciách bežne pracujú novinári, ktorí sú k svojim článkom priamo alebo nepriamo motivovaní záujmovými skupinami. Vieme, že ekonomicky silní klienti si najímajú novinárov na poškodenie konkurencie.  Vieme, že majitelia médií nezriedka žiadajú svojich zamestnancov, aby spracovali materiál na objednávku klienta (inzerenta) spoločnosti. Vieme, že korupcia v médiách má tendenciu samú seba legitimizovať a legalizovať. Vieme o rozsahu tzv. korporatívnej cenzúry v médiách. Napriek tomu sa médiá tvária, akoby tento problém neexistoval a dôkazy bagatelizujú či zametajú pod koberec. Ako je však možné bojovať proti korupcii v iných oblastiach, ak sa novinári tvária, že ich sa to netýka?
     Keďže sa s týmto fenoménom nevedia vysporiadať médiá samotné, chytil sa tejto témy celkom prirodzene premiér Fico. A chytil sa jej tým najnešťastnejším, účelovým spôsobom, ktorý otupuje hrot jeho kritiky. Ficov populizmus však nemôže byť výhovorkou – tento problém tu je. A je to čertovsky veľký problém. Registrujú ho všade, ale u nás je obzvlášť vážny. Najznámejším (zdôrazňujem – najznámejším, nie najväčším) prípadom korupcie médií u nás je smutne slávna lyžovačka v Alpách, ktorú zaplatila poisťovňa Allianz 11 slovenským novinárom zo Sme, Hospodárskych novín, Trendu, STV, TV Markízy a TA3, ktorí sa venujú dôchodkovej reforme. Desivé boli reakcie dotknutých, ktorí na akcii nevideli nič zlé. Ak prijmeme ich logiku, potom nie je nič zlé ani na návšteve ministra Počiatka na jachte J&T v Monaku...
     Jedným z dokázateľne účinných nástrojov na potláčanie korupcie v médiách je tvorba redakčných štatútov. Naši novinári však tento vlastný záujem pri nedávnom boji o podobu tlačového zákona vôbec nepresadzovali. Namiesto toho kopali za vydavateľov, akoby si neuvedomovali, že ich záujmy nie sú vždy totožné. V roku 2004 vypracovala OBSE tzv. Kódex riadenia, ktorý má zabezpečiť úplnú redakčnú nezávislosť. Hádajte, koľko vydavateľských firiem na Slovensku ho podpísalo. Ani jedna.
     Je mi jasné, že boj proti korupčnej kultúre v médiách nebude jednoduchý a že dotknutá strana využije všetok svoj vplyv a moc, aby takúto verejnú diskusiu umlčala, zbagatelizovala, zosmiešnila či škandalizovala. Ale nie je mi jasné, aká je v celej záležitosti úloha mediálneho glosátora Gabriela Šípoša. Hneď na úvod pripomeniem, že sa snažím vyvarovať polemiky s týmto pánom z niekoľkých dôvodov. Po prvé, na základe jeho výstupov ho nepovažujem za celkom kompetentného v tejto oblasti. Pán Šípoš je uznávaný medzi novinármi, nie medzi mediálnymi odborníkmi. Pripúšťam, že občas sa mu podarí trafiť klinec po hlavičke, ale jeho metódy nemôže brať vážne nikto z odbornej branže. Na to nemá nielen potrebný nadhľad, ale zjavne ani vzdelanie. Viem, že toto moje konštatovanie emocionálne rozkýve množstvom jeho anonymných fanúšikov na tejto stránke, ale to je asi tak všetko a je mi to srdečne jedno. Druhou príčinou, prečo mi je táto polemika nepríjemná, je fakt, že kritický čitateľ, ktorý nečíta blogy pána Šípoša ako písmo sväté, si už isto všimol, že nezhody medzi nami dvoma začali nadobúdať osobný charakter. Podotýkam, že nie mojou vinou – tento pán mi venuje viac pozornosti ako aktívnym novinárom, čo hovorí za všetko. Aj mediálny kritik musí cítiť za svoju prácu zodpovednosť – o to väčšiu, ak ju vyžaduje od novinárov. Gabriel Šípoš už napísal množstvo nezmyslov a strápnil sa nejedným konštatovaním, a to nielen na moju adresu, no ani raz som nereagoval na tie bludy samostatným blogom. Ak to dnes robím, nevedie ma k tomu osobná márnomyseľnosť, ale principiálna pozícia v otázke korupcie médií, ktorú pán Šípoš z mne neznámych dôvodov bagatelizuje a demagogicky odvádza pozornosť od podstaty problému. Mám prirodzene na mysli jeho postoj k diskusnej relácii venovanej stavu slovenskej žurnalistiky (STV2, 4. decembra 2008).
     Najprv k jeho výhradám voči zloženiu hostí: ani ja som nebol nadšený z takejto zostavy. Ak som do relácie prijal pozvanie, bolo to najmä preto, že Slovenská televízia bolo jediné relevantné médium, ktoré bolo ochotné vytvoriť priestor na diskusiu o korupcii medzi novinármi. Okrem toho som svojich oponentov v rozhlasových či televíznych diskusiách nikdy nekádroval. Nerobil som to ani v čase, keď som sa zúčastňoval na reláciách Pod lampou, kde som bol „ideologicky“ rovnako osamotený, ibaže v opačnom garde. Spomenie si ešte pán Šípoš, ako na mňa zvykli nasadzovať presilovku 3 + 1 (napríklad traja diskutujúci o terorizme – Ivo Samson, Roman Joch, Tomáš Zálešák plus ako štvrtý ešte angažovanejší moderátor)? Prečo sa vtedy neozval? Prečo mu vtedy nevadilo odborníkmi toľko kritizované jednostranné obsadzovanie relácií? Prečo ho nezaujímala objektívnosť STV v čase, keď sa verejnoprávna televízia absolútne nezaoberala inými alternatívami voči Miklošovým reformám, keď nedala nijaký priestor zásadným opozičným návrhom a namiesto toho zaraďovala dojímavé šoty o tom, ako Dzurindových ministrov trápili komáre? STV bola vo vleku vládnej moci tak za predchádzajúcej, ako aj za súčasnej koalície.
     Pri ďalšej interpretácii obsahu diskusie však už pán Šípoš otvorene zavádzal, ak nemám povedať, že klamal. Vždy si dám dobrý pozor, čo označím za lož. V našom verejnom priestore totiž význam tohto slova zdevalvoval, pretože mnohí novinári i politici ho používajú veľmi účelovo, držiac sa hesla „spojenec sa mýli, protivník klame“. Ak však nemám označiť výplody pána Šípoša za číre klamstvo, musím začať veriť tomu, že bol pri formulovaní svojich výrokov mimoriadne nesústredený.
     V prvom rade nikto tam nepovedal, že „naše médiá sú na tom na rozdiel od minulosti vo veľmi zlom stave, že za to môžu najmä súkromné médiá”. To je naozaj veľmi svojvoľná interpretácia jadra problému. Jednak sa tam nehovorilo o hocijakej minulosti, ale veľmi konkrétnej a špecifickej, a jednak sa kritika nesústreďovala iba na súkromné médiá, ale na mediálny systém ako celok. Rovnako nikto tam nekritizoval „pravicové“ médiá – toto je rýdzi ideologický komplex pána Šípoša a ja mu v tom asistovať nemienim. S tým súvisí aj jeho ďalšie „nedorozumenie“, že nikto z nás tam nekritizoval stav v STV. To nie je pravda. Minimálne pán Budaj mal ostré poznámky na jej adresu. Rovnako tak nie je pravda, že nikto nespomenul „čierne roky“ našej žurnalistiky v deväťdesiatych rokoch. Odhliadnuc od toho, že takéto označenie je odborne neadekvátne, pretože nezohľadňuje skutočnosť, že paradoxne pochmúrny politický vývoj priniesol niektoré novinárske tvorivé vrcholy – napríklad v podobe analýz Mariána Leška – musím pánovi Šípošovi osviežiť pamäť, lebo ak v tej chvíli nespal, musel zaregistrovať, že som venoval kritickú poznámku aj tomuto obdobiu. Napokon, nezaznievala tam nijaká bezkoncepčná kritika, sám som uviedol niekoľko pozitívnych príkladov kvalitnej žurnalistiky v súčasnosti, a to bez ideologického hľadiska, pričom sa pýtam, čím to je, že pán Šípoš takéhoto odborného nadhľadu nie je schopný. Je až úsmevné, ako si na otázku, ktoré médiá sú pre krajinu najužitočnejšie, sám odpovedal „bezkonkurenčne Sme“, najmä ak to dáme do súvislosti s výrokom Tomáša Bellu, že vraj Gabriel Šípoš je voči Sme ešte kritickejší ako k ostatným denníkom...
     Postrehy o stave novinárstva v šesťdesiatych rokoch a dnes sú už naozaj iba ventilovaním osobných dojmov pána Šípoša, dokumentujúcim žalostný prehľad tohto glosátora v danej oblasti. Každý priemerný študent novinárstva by ho vedel zahanbiť v sume poznatkov o tomto období, ktorá sa nedá získať tým, že si prelistujete niekoľko čísel Smeny a svoju pozornosť sústreďujete na formálne znaky. Použiť ako argument, že „teraz je kvalitnejší papier, existuje farebná tlač, možnosť používať infografiky či skrátiť čas od uzávierky po tlač na minimum”, ako to sformuloval v inom blogu, je nesmierne hlúpe. Je to ako keby sme chceli poprieť najslávnejšiu éru britských novín The Times v 19. storočí poukázaním na dnešný spôsob ich výroby. Sila publicistiky, pán kolega, nie je v rotačke, ale v ľudskom duchu. Nemáte potuchy o tom, čo v danej dobe zosobňovali mená ako Roman Kaliský, Gavril Gryzlov či Ladislav Bielik, nemáte potuchy o dobovom kontexte vývoja, v ktorom sa naša žurnalistika po prvý raz a naposledy dotkla svetovej špičky. Napísať, že vtedajšia novinárska generácia „nesiaha z pohľadu žurnalistiky súčasným serióznym denníkom ani po členky” je čosi tak tupé, že to môže vysloviť iba hochštapler. Nebrať do úvahy, že sme mali reportérov, ktorých oceňoval Sartre i Solženicyn, že tu pracovali novinári, ktorí pretavili vernosť ideálom žurnalizmu do osobného života či dokonca smrti, že táto doba vyprodukovala jediného Slováka, ktorý získal World Press Photo, a namiesto nich vyzdvihovať Schutza, Baťa a Kordu a tvrdiť, že „novinárčina u nás nikdy nebola lepšie robená ako dnes“ - to chce mimoriadnu dávku kultúrnej ignorancie. A zbaští mu to skutočne len tunajšia anonymná úderka (asi preto som pána Šípoša ešte nikdy nevidel na žiadnej vedeckej konferencii venovanej médiám).
     Dalo by sa nad tým mávnuť rukou, keby sa pán Šípoš nepustil do oveľa závažnejšieho zavádzania – do bagatelizovania korupcie médií na Slovensku a zámerného prekrúcania faktov (ak len nemám uveriť tomu, že náš glosátor trpí dyslexiou). To, ako dokázal dezinterpretovať jeden renomovaný výskum, je priam neuveriteľné. Reč je o známom celosvetovom výskume korupcie v médiách, ktorý vykonal tím pod vedením profesora Kruckeberga z Katedry komunikačných štúdií na Univerzite v Severnej Iowe. Práve o ňom som informoval divákov STV, pretože z neho vyplývajú mimoriadne alarmujúce fakty pre našu krajinu a nijaké relevantné médium o ňom neinformovalo (ak nechcete za informovanie považovať márnomyseľnú Šípošovu poznámku, že aj on o tom písal – niekoľko riadkov na blogu – a škandalózne skresľujúcu interpretáciu Národnej obrody). Slovenské médiá patria medzi najskorumpovanejšie v Európe a rovnako pluralita médií je horšia ako v Rusku (pravda, na to vari ani nepotrebujeme výskumy, vidíme to sami). Reakcia Gabriela Šípoša sa pomaly stáva predvídateľnou: obvinil ma z toho, že preháňam a používam klamstvá. Uveďme teda fakty (posúdenie, kto má pravdu, nechávam na čitateľa):
     Pán Šípoš tvrdí, že výskum bol postavený na 8 kritériách a nie na viac ako stovke (presnejšie 105), ako som uviedol ja. Nuž, náš mediálny glosátor si evidentne mýli 105 otázok (kritérií) s 8 faktormi, ktoré z týchto kritérií vyplynuli. Mám vôbec podozrenie, že držal v ruke tlačovú správu zverejnenú na internete a nie „štúdiu“, podrobné výsledky výskumu. Ani slovná ekvilibristika mu pri pohľade na tieto výsledky nepomôže zamlčať fakt, že Slovensko patrí skutočne medzi krajiny s najvyšším stupňom korupcie médií v celej Európe. To, že meradlom plurality nebol obsah, ale pomer obyvateľstva a počtu titulov mienkotvornej tlače, si pán Šípoš jednoducho vymyslel – nad toľkou demagógiou zostáva až rozum stáť. Rovnako svojvoľná je jeho interpretácia, že výskum sa týkal iba pravdepodobnosti, nie skutočnej existencie korupcie (sic!). To je lož ako vyšitá a len Gabriel Šípoš vie, prečo to robí, ak profesor Kruckeberg niekoľkokrát vyjadruje znepokojenie nad „mierou takto preukázaného uplatkárstva v médiách“. Nenašiel som nikde upresnenie, čoho sa má týkať chýbajúca protikorupčná legislatíva – ja som to pochopil tak, že priamo médií – ale nevylučujem, že v tomto prípade môže ísť o celú spoločnosť, ako tvrdí pán Šípoš – ale mení to niečo na podstate problému? Nula ostáva nulou. Kto tu teda zavádza?
     Som čestný človek a vyprosím si, aby o mne vynášal prvoplánové súdy niekto, kto nezvláda rutinné odborné postupy pri mediálnej analýze, kto zneužíva mediálny priestor na vybavovanie si osobných účto, kto triafa od boka a čaká, čo to urobí. Pán Šípoš sa nespráva ako mediálny watch dog (strážny pes), ale skôr ako guard dog (služobný pes), ktorý je vycvičený, skrotený, takže niečo prehliada a na niečo útočí. Ak subjektívne napomína novinárov za drobné prehrešky a skutočné problémy v médiách zametá pod koberec, pýtam sa, komu slúži takáto kritika odvádzajúca pozornosť od najzávažnejších vecí.
     Významný český novinár Karel Hvížďala nazval súčasnú situáciu na mediálnej scéne „zamatovou normalizáciou“. Opäť sa nám totiž vracajú časy, keď má veľká časť spoločnosti úplne iný názor na politiku a súčasný život, než občanom prezentujú médiá. Res publica sa zmenila na public relations. Ak do tohto diskurzu vstúpi niekto, kto tvrdí, že súčasná žurnalistika je tou najlepšou a že kvalita informácií sa zlepšuje, a médiá si ho za túto vľúdnosť s láskou pestujú ako dvorného analytika (pričom nevedia rozlišovať medzi analyzovaním a glosovaním), je to poriadne, ale poriadne trápna fraška. Pán Šípoš je na najlepšej ceste, aby sa jeho blogy stali rovnako patologickou, okrajovou záležitosťou, ako anonymné diskusné príspevky k nim. Nebudem strácať čas s postavičkou, ktorá niekoľkoročný výskum a medzinárodne uznávanú metódu jedného z najrešpektovanejších mediálnych sociológov súčasnosti Deana Kruckeberga odpáli jedinou vetičkou, že by to „bral s rezervou“.
     Čomu však rozhodne budem venovať svoju energiu, je očista mediálneho prostredia. Klasický žurnalizmus je poctivé remeslo, ktoré dnes stráca svoju tvár. Stráca ju vďaka tomu, že z novinárov sa stala márnomyseľná sociálna skupina neschopná sebareflexie. Práve preto, že žurnalisti patria medzi ten typ povolaní, ktoré sú hodnotené (povedané slovami Maxa Webera) podľa tých predstaviteľov, ktorí stoja eticky najnižšie. Korupcia médií je už niekoľko rokov jedným z najzávažnejších problémov tejto spoločnosti. Čím viac ju novinári spochybňujú, tým viac ju bude súčasný premiér zdôrazňovať – to je v jeho stratégii logické. Neviem, o čo sa Robert Fico vo svojom dnešnom prejave opieral, ale ak naozaj o moje vystúpenie v STV, ako to tvrdí Sme, potom ho zinterpretoval dosť svojsky. A vôbec ma neteší, že moje výroky účelovo zneužíva človek, ktorý mi donedávna nevedel prísť na meno. Ale to neznamená, že budem korupciu v médiách hanebne spochybňovať, ako to robí Gabriel Šípoš. Verte mi, že to nie je ľahká pozícia, keď proti Vám stoja mediálne reťazce a na druhej strane sa usilujete upozorňovať na tento závažný spoločenský problém bez politického krytia. A nechcem to dramatizovať, ale nie je mi všetko jedno, ak som dostal výhražný mail s otázkou, či to mám so synom všetko pod kontrolou, pričom syna vychovávam sám a v tej chvíli bol sám doma. Ale kto ma pozná, vie, že vyhrážky na mňa nikdy neplatili. A čestných novinárov vyzývam, aby sa nebáli o týchto veciach hovoriť. Tak, ako sa museli nájsť statoční sudcovia, ktorí prehovorili o korupcii v justícii, musia sa nájsť statoční žurnalisti, ktorí očistia tento stav. Falošná stavovská solidarita v konečnom dôsledku nikomu nepomôže. Parafrázujúc Aristotela dodávam na záver, že novinár je priateľ, ale väčším priateľom je pravda.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Vyšla nová vlastnícka štruktúra Váhostavu, zverejnila ju aj Penta či Brhel

V protischránkovom registri majú Brhel, Fiľo, Haščák či Široký zapísané prvé firmy.

DOMOV

Z Národného pokladu Matice slovenskej zmizla časť zlata

Kontrola ukázala aj poškodenie umeleckých diel.


Už ste čítali?