Fakty, pred ktorými neujde ani zaujatý bloger

Autor: Eduard Chmelár | 7.12.2008 o 21:40 | Karma článku: 12,74 | Prečítané:  6522x

     Na rozdiel od môjho oponenta som nedeľu strávil evidentne užitočnejšie, v prírode s deťmi, takže reagujem až teraz. Ako bloger Šípoš, tak aj predseda vlády Fico svorne manipulujú s výsledkami vedeckého výskumu, pravda, každý s iným cieľom. Priznám sa, že ten Ficov cieľ mi je jasnejší. Zručné vytrhávanie viet z kontextu, účelové vyberanie si hrozienok, neodpovedanie na nepríjemné časti kritiky a zneužívanie odborných postupov na zavádzanie verejnosti, nehovoriac o silno osobnej motivácii Gabriela Šípoša - to všetko sú charakteristické znaky praktík tohto glosátora, ktorý nevyužil príležitosť na to, aby skvalitnil svoju prácu a namiesto toho dlhodobo zneužíva mediálnu kritiku na nesystémové odpaľovanie ideologických a osobných oponentov. Takže k veci a pekne po poriadku:

     Neviem, dokedy chce pán Šípoš zahmlievať podstatu veci a vlastnú neschopnosť rozoznávať faktory, kritériá, premenlivé veličiny a výskumné otázky. Po mojom vysvetlení, že sa použilo 105 otázok ako kritérií a že to nesúvisí s ôsmimi faktormi, ktoré sú uvedené v tabuľke, Šípoš už len vajatá, že „tých viac ako sto otázok, ktoré Chmelár spomína, autori nepoužili na výpočet hodnôt indexu, ale na overenie samotnej metodológie, že vybrali správne kritériá“. Jeho typická slovná ekvilibristika, používaná aj pri iných „dôkazoch“, keď nie je schopný priznať, že šliapol do prázdna. Ešte komickejšie je jeho dušovanie sa, že nečítal len správu o štúdii, ale samotnú štúdiu, pričom linkuje opäť len na „výskumnú správu“. Potom bude asi strašne prekvapený, že skutočnú podrobnú štúdiu, ktorú mám k dispozícii a ktorú budem budúci týždeň prezentovať na medzinárodnej vedeckej konferencii, evidentne nevidel. Používať ako argument estetické kritérium, že on linkuje, už nestojí za komentár. Na čo je dobrá táto kŕčovitá demagógia? Vie len on sám.

     Šípoš mi ďalej vyčíta, že som „zamlčal“ tie krajiny, ktoré boli vo výskume pred nami. Kto pozná podmienky televíznej diskusie, vie, že jednoducho nie je možné povedať v krátkom čase všetky fakty, takže si vyberáte posolstvá, ktoré považujete za dôležité. Šípoš sa v tejto absurdnej argumentácii ponáša na anonymných krikľúňov z internetu, ktorí vám raz vyčítajú, že ste príliš dlhí (keď sa snažíte byť podrobní) a raz, že ste príliš krátki (keď sa snažíte byť struční a formulovať to podstatné). Prirodzene, že som nič nezamlčal, ale to vie Šípoš pri svojej teatrálnej dramatizácii práve tak, ako aj ja. Albánsko bola chyba, to priznávam a za ňu sa čitateľom (divákom) ospravedlňujem. Nič než chyba, ktorá sa zrodila z toho, že práve sa venujem mediálnej situácii v balkánskych štátoch a podľa štúdií z tohto regiónu je tam korupcia skutočne nižšia a pluralita vyššia ako u nás, čiže povedal som aj to, čo v tabuľke nie je, hoci na fakte, že Albánsko je na tom naozaj lepšie, to nič nemení. Bosna a Hercegovina je aj vo výskume tímu profesora  Kruckeberga hodnotená o tri stupne vyššie, takže nechápem, na čo mám v tomto prípade reagovať. Ale uznávam, že takto dramaticky podaná obhajoba sa Šípošovi lepšie predáva.

     Horšie je, že Šípoš nepovažuje 23. miesto z 31 hodnotených európskych štátov za najhoršie. Už som povedal, že na základe doplnenia poznatkov z ostatných krajín Európy, ktoré nie sú v tabuľke, dopadneme ešte horšie, takže trvám na tom, že Slovensko má jedno z najskorumpovanejších mediálnych prostredí v Európe. Ak chce Šípoš tento výsledok za každú cenu zjemniť a bagatelizovať, pýtam sa, o čo mu ide. To sa týka aj jeho opakovaného tvrdenia, že nešlo o skutočnú existenciu korupcie, ale len o jej pravdepodobnosť. Kto robil niekedy výskumy v tejto oblasti alebo jednoducho bojuje voči výskytu korupcie v justícii alebo iných oblastiach, sa musí na týchto slovných prekáračkách nesmierne zabávať. Šípoš nám totiž takmer slovníkom „krstného otca“ pripomína, že nemáme dôkazy... Akoby si teda výskum v tejto oblasti predstavoval? Ako dobromyseľnú anketu, koľko novinárov sa ku korupčnému správaniu prizná? Toto je možno najzávažnejšie miesto Šípošovej argumentácie, ktorá ma núti konštatovať, že tento bloger začína ospravedlňovať a kryť korupciu v médiách. To už je vážna vec a je príznačné, že médiá sa vďačne chytili jeho argumentácie a považujú Kruckebergovu štúdiu v jednom dychu s ním za „pochybnú a neaktuálnu“. Pochybnú na základe čoho? Na základe toho, že to v jednej vetičke a jedinom odsudku napísal nejaký slovenský bloger o najuznávanejšej metodológii, ktorú vyvinul jeden z najrešpektovanejších sociológov médií vo svete? A vraj neaktuálnu? Bezpochyby! Som si totiž viac než istý, že odvtedy sa všetky ukazovatele v tejto oblasti u nás iba zhoršili.

     Naozaj sa nemienim dohadovať o každé slovíčko, lebo je to trápne. Ale nemôžem si nevšimnúť, že Šípoš najprv vyvracia premiérove slová tvrdením, že „v pluralite“ sme v tabuľke na 20. mieste (a aj tu musím zopakovať: vo vybranej vzorke krajín, nie spomedzi všetkých štátov Európy) a o niečo nižšie opäť obhajuje, že nejde o pluralitu, ale o konkurenciu. Bolo by vari osožné, keby sa pán Šípoš už konečne rozhodol, ktorý argument chce vlastne používať. Šlo by to však aj bez toľkej kŕčovitosti. Stačilo by, keby si poctivo, na základe svojho každodenného pozorovania odpovedal: Je naša mediálna scéna naozaj pluralitná? Máme tu ľavicové, liberálne i konzervatívne denníky ako povedzme v Nemecku, Rakúsku či dokonca Česku? Odrážajú naše médiá názory celej spoločnosti? Isto by našiel nejaké manipulačné techniky, ako sa vyhnúť trojnásobnej odpovedi NIE, ale každodennú bezprostrednú skúsenosť ľudí tým neoklame.

     Gabriel Šípoš nedokázal spochybniť ani skutočnosť, že Slovensko nemá žiadne efektívne uplatňované protikorupčné zákony a nepodarilo sa mu to ani tým, že citoval text a potom si ho zinterpretoval po svojom. Kto vie čítať a rozumie tomu, čo znamená v tabuľke nula, pochopí. Ale očakávať, že tento bloger je schopný priznať chybu, nie je na základe doterajších skúseností s ním (nielen v tejto polemike) reálne.

     A napokon jeho a moje hodnotenia žurnalistiky šesťdesiatych rokov nie sú len vecou „odlišných názorov“, ako sa to pokúša zjemniť, ale jednoduchého faktu, že Gabriel Šípoš sa do týchto vecí jednoducho nevyzná. Zjavne nečítal z tohto obdobia nič viac ako niekoľko čísel Smeny z augusta 1968, ktoré denník Sme zverejnil na svojej webstránke a porovnávaním formálnych znakov dospel k uvedeným nezmyslom. Ak nemám pravdu, nech mi menuje jediného renomovaného historika (nemusí to byť len historik médií), ktorý by akceptoval jeho porovnávanie toho, ako písali novinári pred štyridsiatimi rokmi a ako píšu dnes. Opakujem, že Slovensko malo medzinárodne uznávanú špičkovú generáciu reportérov, ktorí nielenže pochopili povahu doby a podstatu problémov, nielenže preukázali vysokú profesionalitu a odvahu, ale aj svojimi životmi a principiálnymi občianskymi postojmi stelesňovali tie ideály žurnalizmu, ktorým verili. Boli to nielen majstri pera, ale aj statoční, vysoko morálni ľudia, ktorí v čase normalizácie odmietli akúkoľvek formu spolupráce s režimom, ktorí sa nenechali odpratať na síce menej lukratívne, ale stále ešte teplé miesta v ústavoch, múzeách a knižniciach, ako mnohí iní, len aby sa po revolúcii mohli chvastať, že sú „mužmi Novembra“ – radšej si dobrovoľne zvolili robotnícke povolania. Rozdiel je teda skutočne obrovský, pán Šípoš – ale v neprospech vašich súčasných obľúbencov.

     Rovnako nemôžem v tejto súvislosti nespomenúť, že zneužitie celej situácie zo strany premiéra Fica ma mimoriadne hnevá, a to minimálne z dvoch dôvodov. Pod korupciou médií sa nemajú na mysli iba skorumpovaní novinári, to je iba špička ľadovca. Je dôležité pochopiť, že oveľa závažnejšie a nebezpečnejšie sú korupčné vzťahy na úrovni mediálnych reťazcov (vydavatelia – inzerenti – finančné skupiny). Ficova plošná kritika novinárov je účelová, a to aj preto, lebo jeho úloha ako predsedu vlády nie je glosovať výstupy analytikov. Ako jeden z najmocnejších mužov v tomto štáte má predsa všetky páky na to, aby presadil príslušné protikorupčné zákony, ktoré nám chýbajú aj v iných sférach. Tohto roku mal rovnako šancu presadiť do nového tlačového zákona tzv. redakčné štatúty, ktoré zabezpečujú redakčnú nezávislosť. Skúsenosti z iných európskych štátov (napríklad Rakúska) totiž ukazujú, že je to jeden z najsystémovejších a najúčinnejších nástrojov na znižovanie korupcie medzi novinármi. Túto požiadavku Slovenského syndikátu novinárov odmietol. Rovnako však treba povedať, že na ňu nereflektovali ani novinári, ktorí v spore o tlačový zákon zabudli, že vo vzťahu vydavatelia – redaktori majú vlastné špecifické záujmy a namiesto toho poslušne kopali len za témy vydavateľov.

     Čo dodať na záver... Táto polemika je skutočne trápna, a to od svojich prapočiatkov. Ani privlastňovanie si pravdy do titulku zo strany pána Šípoša fakty nezakryje. Čitateľ tomuto konfliktu čoraz menej rozumie a napokon ťažko sa aj zdôvodňuje, aký podiel má na tom márnomyseľnosť pána Šípoša, ktorý by ako bloger píšuci o médiách veľmi chcel byť uznaný za odborníka aj v iných ako novinárskych kruhoch a neustále sa mu to nedarí. Preto to ustavičné (a aj v jeho poslednom článku niekoľkokrát opakované) infantilné zdôrazňovanie, že on bol prvý, on bol prvý... Ale že pre tieto ambície začne bagatelizovať stav korupcie v našich médiách, je jednoducho hanebnosť a jeho morálne zlyhanie. Práve preto sa teší takej veľkej obľube medzi novinármi, keďže jeho kritika je láskavá a nesystémová. Ak sa skutočne pustíte do boja proti korupcii médií, nemôžete očakávať od nich nijaké uznanie. Skôr tragikomické situácie. Dnes mi napríklad zavolalo v súvislosti s touto kauzou niekoľko novinárov. Bol medzi nimi aj žurnalista, ktorý figuruje v afére „lyžiarov“ a napriek tomu (či práve preto?) ho redakcia poverila, aby so mnou urobil rozhovor o korupcii novinárov! Až tu si uvedomíte začarovaný kruh, v ktorom sa pohybujete...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Kto ovláda svet a Kurzov kurz vo V4 (týždeň podľa Schutza)

Sto rokov po monarchii a stopäťdesiat po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa stredná Európa môže pripraviť na veľký „relaunch“ nacionálnych vášní.

SVET

Suverén Babiš a ponížený Okamura. Posledná debata bola šou

Superdebatu sprevádzali hlasné reakcie divákov.

ŠPORT

Len Sagan nestačí. Príde Tour de France na Slovensko?

Najlepší cyklisti v Žiline, Trnave či v Tatrách. Je to vôbec možné?


Už ste čítali?