Prečo to tu nemá zmysel

Autor: Eduard Chmelár | 21.12.2008 o 19:28 | Karma článku: 10,32 | Prečítané:  9566x

     Rupert Murdoch bol asi jeden z posledných, kto v apríli 2005 pochopil, že ľudia už nechcú správy prezentované ako Evanjelium. Nástup interaktívnej žurnalistiky je nezadržateľný trend, ktorý našiel širšie uplatnenie aj na blogoch. To, kam sa však uberajú diskusné fóra pod jednotlivými článkami, však nemá s pôvodným zámerom demokratizácie informovania nič spoločné.

     Predovšetkým nejde o nijakú diskusiu, ale len o debatu. Umenie diskurzu spočíva na istých pravidlách vecnej polemiky, v ktorej sa viac uvažuje než presviedča, viac argumentuje než zosmiešňuje, v ktorej sa vymieňajú viac názory než formy prejavu. V čase, kedy sa medialita stáva uzlovým bodom akejkoľvek etiky by sa osvojenie tejto kompetencie malo stať samozrejmosťou pre každého, kto vstupuje do verejného priestoru.


     Dnes už však ide o veľa viac. Klasické noviny sa anonymnými listami nikdy nezaoberali. Platila zásada, že texty s takouto pochybnou a neoveriteľnou hodnotou sa hádžu do koša. Dnešné diskusné príspevky pod rôznymi nickmi sú vlastne rehabilitáciou takýchto praktík, ktoré v slušnej komunikácii nikdy nemali miesto. Považujem za maximálne neférové, ak sú podmienky nastavené tak, že autor ide pod vlastným menom s kožou na trh, kým jeho oponenti ho ostreľujú z bezpečia vlastnej anonymity. A to až príliš často spôsobom, ktorý by bol za normálnych okolností právne napadnuteľný.


     Keď som pred viac ako troma rokmi začal blogovať, tešil som sa najmä na skvelú polemiku, lebo ten, kto ma pozná, vie, že sa v nej cítim ako ryba vo vode. Už čoskoro som však zistil, že tej sa tu nedočkám, že celý priestor obsadilo niekoľko desiatok psychopatov, ktorí sa pod rôznymi nickmi (občas doplnenými vlastným menom) navážajú do ľudí hlučným spôsobom, ktorý má budiť zdanie, že na stránke to vrie, že sa tu živo diskutuje. Nepotrebujete príliš veľa dôvtipu, aby ste zistili, že to tak nie je. Snažil som sa preto debatám s takýmito ľuďmi vyhýbať, lebo to považujem za stratu času. Niektorí diskutujúci ma za to začali zúrivo  obviňovať z arogancie, hoci som doteraz prostredníctvom verejnej mailovej adresy vždy diskutoval s ľuďmi, ktorí mali záujem podeliť sa so mnou o niečo hodnotnejšie ako o urážky a absurdné obvinenia. Z času na čas som toto mlčanie prerušil v naivnej viere, že tieto anonymné hviezdy internetu chcú so mnou naozaj diskutovať. Väčšinou to dopadlo tak, že sa správali ešte hlúpejšie.


     Občas ma prepadli pochybnosti, či je naozaj rozumné ignorovať ich výplody tupej mysle, lebo tie začali niekedy žiť na internete vlastným životom. Takto od stola si spomínam najmä na dve príhody. Raz som písal o utrpení palestínskeho ľudu a použil som parafrázu známeho Sartrovho výroku, že Židom sa stáva ten, koho za Žida považujú. Doplnil som ho o poznámku, že v tomto zmysle som Palestínčanom. Okamžite sa na diskusnom fóre objavil nejaký obmedzenec, ktorý napísal, že naozaj vyzerám ako Palestínčan. O niekoľko dní som už pod iným článkom čítal, že Chmelár kdesi spomínal, že jeho foter bol Palestínčan. Neskôr sa zasa inde objavilo, že Chmelár priznal, že je polovičným Palestínčanom. Prešlo pár týždňov a na nete som sa dočítal, že som niekomu osobne potvrdil, že pochádzam z palestínskej rodiny. A napokon sa začali objavovať hlášky, ktoré ma bránili, aby mi dali pokoj, vraj nemôžem za to, že som Palestínčan...


     Na inom mieste som sa dočítal, vraj som na prednáške povedal, že Kanta som nedokázal pochopiť ani keď som ho prečítal 40-krát a že aký teda musím byť debil a, samozrejme, ako vôbec môžem učiť (napísal mi fanúšik, ktorý mal vo vete viac pravopisných chýb ako priemerný žiačik základnej školy). Najprv mi ostal rozum stáť, čo je toto za volovinu, až potom mi zišlo na um, že dotyčný má akiste na mysli slávny výrok arabského lekára Avicennu (rád ho citujem), ktorý sa vyjadril, že Aristotelovu Metafyziku čítal 40-krát a až na 41. ju pochopil – čím tento múdry človek prirodzene nechcel vyjadriť svoju obmedzenosť, ale zložitosť antického spisu. Nevadí, že si to ten mladý muž ani len nezapamätal a vysvetlil si to po svojom, hlavne, že udeľuje na internete lekcie z inteligencie.


     Žiaľ, nezmysly už nešíria len anonymní táraji, ale čoraz častejšie aj hrdinovia pod vlastným menom, dokonca aj tí, ktorí sa žurnalistikou živia. Šéfredaktor jedného kedysi prestížneho ekonomického časopisu, ktorý sa medzičasom zmenil na ideologický bulvár, o mne na svojom blogu napísal toto: vraj zlé jazyky o mne hovoria, že som na prednáške povedal, že všetky ženy sú sliepky. Kto ma pozná, vie, že niečo také som nemohol vypustiť z úst ani len približne. Otázka teda znie, či dotyčný šéfredaktor nehanebne klame alebo rozširuje bohapusté klebety, pričom neviem, čo je pre novinára väčšia hanba. Žaloba by bola v takomto prípade vopred vyhranou záležitosťou, no k ničomu by neviedla. Pochybujem, že novinár, ktorý sa cíti byť hrdinom za to, že primitívne urazí nielen ženu-ministerku, ale aj celú voličskú skupinu (pričom jeho IQ nestačí na to, aby pochopil, že ak proti takýmto spôsobom v žurnalistike protestujem, neznamená to, že som volil vládne strany), pochybujem, že takémuto človeku to niekedy dôjde. V každom prípade som si ho eticky zaradil na úroveň internetovej luzy.


     V mnohých svetových denníkoch už začali diskusné fóra regulovať. V New York Times napríklad existuje celé oddelenie, ktoré sa nezaoberá ničím iným ako elimináciou hlúpostí, ktoré nemajú nič spoločné so slobodou prejavu. Nevymazávajú pritom iba vulgarizmy, ale aj príspevky, ktoré nezmyselne urážajú dôstojnosť človeka či dokonca také príspevky, ktoré sú síce slušné, ale úplne od veci. Redaktori sme.sk už niekedy neodstraňujú ani hrubé urážky, pričom sa spolu s miestnymi anonymnými primitívmi sami bavia na cudzí účet. Blog na sme.sk nie je jediná stránka, kam píšem, pričom môžem zodpovedne povedať, že úroveň tunajších „diskusií“ je aj vďaka redakčnému prístupu najnižšia a že je to ozajstná stoka verejného priestoru. Za týchto okolností nevidím dôvod na to, aby som mrhal vlastnou energiou na tejto stránke a poskytoval priestor na sebarealizáciu psychopatom rozličného razenia, ktorí majú elementárny problém s pochopením textovej informácie. Vždy som sa snažil, aby na Slovensku existovala živá diskusia. Preto som písal do Sme najmä články, ktoré provokovali pravicu, podobne ako do Slova najmä články, ktoré iritovali ľavicu. Len tak môže ísť o prospešný dialóg, a nie monológy hluchých a slepých. Žiaľ, o takýto diskurz nie je záujem na oboch stranách. Tieto priestory fungujú ako uzavreté sekty, ktoré si nevedia vážiť iný názor. V zmysle klasického hesla Thomasa Jeffersona som presvedčený, že pre demokraciu nie je rozhodujúci demokratický režim, ale počet skutočných demokratov. Ak si to spočítame, dôvodov na obavy musíme mať viac než dosť.


     Kým sú takto nastavené podmienky, neprijímam ich. A po prvýkrát nepovoľujem diskusiu pod svojím článkom. Ako protest i demonštráciu jasného postoja k týmto špinavým praktikám. Do budúcnosti som si sám sebe z dôvodov vlastnej psychohygieny zakázal čítať takéto diskusné fóra, ktoré kultúrny človek nemôže brať vážne a pripisovať im takto legitimitu. Blogosféra je pre mňa zaujímavá do tej miery, kým poskytuje priestor na interaktívnu diskusiu. Tento priestor na sme.sk však funguje ako uzavretá sekta s netransparentnými pravidlami. Namiesto rovnocennej diskusie podporuje špinavé kampane. Veta „na vybrali.sme.sk články vyberajú čitatelia“ je trápna lož ako vystrihnutá z normalizačnej tlače. Dá sa veľmi ľahko zistiť, že na titulnú stránku sa nedostávajú články s najvyšším počtom hlasov od čitateľov, ale v konečnom dôsledku tie, ktoré nasadzuje redakcia sme.sk. A tá urobila z tohto priestoru detinský, takmer ukážkový bulvár, ideologický piesoček na hranie.


     Preto som sa rozhodol ukončiť pokus o dialóg s ľuďmi, ktorí o neho prakticky nestoja a ktorí sebavedomo poznajú odpovede ešte skôr ako si kladú otázky - podobne ako zatvárate okno, keď nechcete počuť rev zberby z ulice. Podľa mňa je to nielen právom, ale povinnosťou každého kultúrneho človeka. Žijem svoj život so cťou, píšem to, čo si myslím a to, o čom nepíšu a mali by písať tí, ktorí sú za to platení. Každému sa môžem pozrieť smelo do očí. Ak by to dokázali aj moji odporcovia, neuchyľovali by sa k takým špinavým a podpásovým metódam a bojovali by ako rovnocenní súperi. Mnohí ma odhovárali od toho, aby som strácal čas na tejto stránke. Ja však naozaj verím, že demokracia si vyžaduje pluralitu názorov, nie ich izolovanú polaritu. Ak naozaj niečo ľutujem, tak je to fakt, že som sa nie vždy držal svojej obľúbenej zásady „Nehádaj sa s hlupákom, lebo si ťa s ním pomýlia“.


     Ďakujem svojim čitateľom za priazeň a teším sa s nimi na stretnutia pri inteligentnejších projektoch.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovenskí hokejisti prehrali s Rusmi po predĺžení na turnaji v Nórsku

Slovákom patrí priebežne druhé miesto.

KOMENTÁRE

Prečo sa v kostoloch nediskutuje

Chromík a Kuffa kázali proti Istanbulskému dohovoru. Vraj veď násilie na ženách nikto nechce.


Už ste čítali?