Vznik Československej republiky považujem za najvýznamnejší medzník v procese národnej emancipácie. Všetky ostatné sviatky vrátane založenia Slovenskej republiky boli už viac či menej logickým dôsledkom vyplývajúcim z tohto kľúčového okamihu, kedy sa rozhodovalo prakticky o všetkom. Zdravo uvažujúci človek musí pochopiť, že napriek všetkým rozporom predmníchovskej republiky nás Československo uchránilo od osudu, ktorý dejiny pripravili napríklad lužickým Srbom.
Na druhej strane by sme sa už konečne mali zbaviť ustavične živeného mýtu o 28. októbri, ktorý pre naše dejiny neznamenal ani zďaleka toľko ako dátum, ktorý dosiaľ stojí v jeho tieni - 30. október 1918. Keď Národný výbor československý vyhlásil 28. októbra 1918 v Prahe republiku, na Slovensku o tom nikto nevedel. Jediným Slovákom spomedzi 40 členov tohto orgánu bol Vavro Šrobár, ktorý však nemal nijaké poverenie od slovenskej politickej reprezentácie. Až o dva dni neskôr, 30. októbra, sa v Martine zišla Slovenská národná rada, ktorej 101 členov schválilo Martinskú deklaráciu. Týmto dokumentom sa slovenskí politickí predstavitelia nezávisle na udalostiach v Prahe prihlásili k spoločnému česko-slovenskému štátu. V ďalšej fáze vývoja však už nemali dostatok síl pre uplatnenie svojej moci na území Slovenska. To však nič nemení na skutočnosti, že Československá republika sa nezrodila na jednom mieste a v jeden deň, ale vznikla na základe dvoch rovnoprávnych štátoprávnych aktov, ktoré sa uskutočnili 28. októbra v Prahe a 30. októbra 1918 v Martine. Bez Martinskej deklarácie by pripojenie Slovenska k novej republike nemalo legitimitu. Ak dnes niekto na Slovensku nadraďuje Deklarácii slovenského národa udalosti v Prahe, potom prijíma čechoslovakistickú centralistickú interpretáciu, ktorá sa u nás oficiálne prijímala v predmníchovskej republike. Tá tvrdila, že slovenský národ sa nevyslovil za Československú republiku, že Slovensko sa do ČSR začlenilo iba vďaka jeho obsadeniu českými vojskami.
Historici v tejto veci už majú dávno jasno. Iba jedna bezvýznamná politická strana, existujúca už len vďaka nadpriemernej mediálnej pozornosti, sa potrebuje pripomínať týmto trápnym spôsobom. Vyhlásenie Deklarácie Slovenského národa bol mimoriadny čin v našich dejinách. Otázka neznie, prečo u nás 28. október nie je štátnym sviatkom, ale prečo má v našom kalendári 30. október rovnakú váhu - váhu „iba“ pamätného dňa. Zbavme sa typického slovenského trochárstva a zaraďme 30. október medzi najdôležitejšie medzníky národnej histórie. Nenechajme sa ochudobniť o jeho význam. Len tak môžeme s hrdosťou nadviazať na tradíciu rovnoprávnych česko-slovenských vzťahov. Len tak môžeme dosiahnuť, aby si sviatok vzniku Československej republiky s hrdosťou osvojila a jeho zmysel do dôsledkov pochopila celá spoločnosť a nielen hŕstka nostalgických čechoslovakistov.