reklama

Václav Havel – život v póze

Bývalý český prezident Václav Havel poskytol minulý týždeň denníku SME rozhovor, ktorý považujem za tragikomické vyústenie jeho životného príbehu: muž, ktorý postavil svoj imidž na „živote v pravde“, ju na sklonku kariéry nedokáže ani len vysloviť...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (75)

Hneď na úvod treba zdôrazniť, že názory Václava Havla – disidenta a Václava Havla – prezidenta sa v mnohých kľúčových otázkach tak diametrálne odlišujú, že to nastoľuje otázku miery úprimnosti a falošnosti jeho oficiálnych póz. Havlove eseje zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov predstavujú myslenie charakteristické skôr pre ľavicu. Napokon, v tých časoch ho v západnej Európe čítali a vydávali prevažne ľavicoví intelektuáli a kresťanskí socialisti (najmä v Nemecku a Taliansku). Viaceré z týchto esejí kritizujú stratu sebareflexie na Západe. Havel varoval, že zo všetkých chýb, ktorých sa môže západná Európa dopustiť, by bola najväčšia tá, keby totalitárne systémy pochopila ako čosi cudzie a nie ako to, čím v skutočnosti boli: totiž ako vypuklé zrkadlo celej modernej civilizácie a tvrdú (možno poslednú) výzvu na jej generálnu revíziu. Falošná víťazná póza Západu bola pre Havla ešte v osemdesiatych rokoch hlavným koreňom nemorálnosti doby. Pri pohľade na nadnárodné obchodné spoločnosti český disident dokonca poznamenal, že sa až príliš často ponášajú na totalitárne komunistické štáty. Už dávno totiž stratili ľudskú dimenziu a sú celkom odtrhnuté od toho, čo robia, pre koho a čo tým vo svete spôsobujú.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lenže tieto postoje Václav Havel po nástupe k moci opustil. Opustil ich spôsobom, ktorý sa nedá nazvať vývinom myslenia, ale vzťahom neprekonateľnej negácie medzi jeho filozofiou a politikou. Kým v roku 1985 vyhlásil, že nemá „o Amerike, americkom establishmente, americkej zahraničnej politike žiadne veľké ilúzie“, dnes má z nej „neobyčajne dobrý pocit“. Kým v roku 1986 označil Ronalda Reagana za „fyziologicky reagujúceho primitíva“, v roku 2004 mu zložil hold ako „najväčšiemu americkému prezidentovi“. Kým ako disident presadzoval takmer gándhíovskú filozofiu nenásilia, dnes preferuje každé silové riešenie, ktoré realizuje Washington.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najmä pri poslednom bode sa oplatí pristaviť. Na otázku SME, ako spätne hodnotí svoje stanovisko k irackej vojne, odpovedal Havel spôsobom, ktorý človeku s elementárnou pamäťou musí minimálne nadvihnúť obočie. „Asi nebolo dobré, ako to uskutočnili, načasovali, predpripravili, ako neodhadli, čo bude nasledovať,“ vraví český exprezident a pokračuje: „Tu to teraz nebolo nejako zmysluplné, človek si musel klásť otázku, prečo to robia teraz, a nie pred piatimi rokmi alebo inokedy.“ To, že sa Havel vyjadruje v tretej, a nie v prvej osobe množného čísla, je na dokreslenie jeho charakteru obzvlášť dôležité. Takto hovorí totiž človek, ktorý podpísal známy „list ôsmich“, slúžiaci neskôr ako zámienka na prepadnutie Iraku. Pripomeňme si, o čo išlo. 30. januára 2003 uverejnil Wall Street Journal list United We Stand (Sme zjednotení), ktorí podpísalo osem európskych štátnikov. Žiadali v ňom amerického prezidenta, aby v mene demokracie a ľudských práv zbavil svet nebezpečenstva, ktoré predstavujú „zbrane hromadného ničenia Saddáma Husajna“ a ktoré sú „v súčinnosti s terorizmom hrozbou nedozerných následkov“. Vzápätí George Bush oznámil, že sa rozhodol na Irak zaútočiť, „aby rozptýlil obavy svojich spojencov“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na medzinárodnej konferencii Poetika a politika Václava Havla (ktorá sa uskutočnila v júni tohto roku vo francúzskom Bordeaux) prirovnal Peter Steiner tento list – svojím obsahom i účinkom – k smutne slávnemu „pozývaciemu listu“, ktorý uverejnila 21. augusta 1968 sovietska Pravda. Pritom ešte dva mesiace pred jeho uverejnením Václav Havel na konferencii o transformácii NATO (november 2002, Praha) povedal okrem iného toto: „Skúsenosť ma núti k veľkej opatrnosti. Zdá sa mi, že vždy, keď chceme zasiahnuť v mene ochrany ľudského života proti nejakému štátu, musíme si položiť – hoci len na okamih a v kútiku duše – otázku, či nejde náhodou o nejakú, pochopiteľne sofistikovanejšiu, verziu bratskej pomoci...“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nemenej zaujímavý je fakt, s kým sa spojila morálna autorita Václav Havel v mene „demokracie, osobnej slobody, ľudských práv a dodržiavania zákonov“. Je tu Silvio Berlusconi, obvinený z prania špinavých peňazí, korupcie a krivej prísahy, ktorého konzervatívny týždenník The Economist označil za „urážku talianskeho ľudu“ a „najextrémnejší európsky prípad kapitalistovho zneužívania demokracie“. Je tu Péter Medgyessy, bývalý agent maďarskej komunistickej kontrarozviedky. Je tu Leszek Miller, zapojený do najväčšieho korupčného škandálu v poľských dejinách. S týmito ľuďmi chcel byť Havel v liste spomínaným „strážcom spoločných hodnôt“? Na odpornosti tohto činu nič nemení ani skutočnosť, že Havel dokument pred uverejnením vlastne ani nevidel (Robin Shepherd z The Times tvrdí, že list mu iba prečítali do telefónu v prestávke počas návštevy divadelného predstavenia v bratislavskom SND a on súhlasil). Práve naopak. Správanie Václava Havla rezignujúceho na overovanie faktov sa prakticky neodlišuje od správania jeho predavača zeleniny z eseje Moc bezmocných, ktorý neverí tomu, čo robí, avšak napriek tomu to robí. Učebnicový príklad „neautentickej existencie“ človeka, odcudzeného „života v lži“. Havlov motív bol jediný: lojálne a bezvýhradne poskytnúť Bushovej administratíve to, o čo ho žiadala – okamžitú verejnú podporu vopred pripravených vojnových plánov.

Pritom signálov, že niečo nie je v poriadku, mal viac než dosť. Len jedenásť dní pred uverejnením listu šéf inšpekčného tímu Hans Blix vyhlásil, že vojna nie je nevyhnutná a že Irak a OSN dosiahli dohodu o lepšej spolupráci. Bývalá česká veľvyslankyňa v Kuvajte Jana Hybášková zasa tvrdí, že česká vláda i vedenie parlamentu mali už na prelome júla a augusta 2002 (sic!) všetky dostupné informácie o tom, že vojna sa uskutoční a ako sa uskutoční. A napokon, každý súdny človek mohol už dávno predtým, než bola zverejnená oficiálna správa o „omyle“, zreteľne rozpoznať, že takmer všetky obvinenia boli čírym výplodom Bushovej fantázie, že americký prezident sa nepomýlil, ale klamal. Havlovo správanie v januári 2003 nebolo ojedinelým skratom. Český prezident navrhoval v roku 1999 bombardovať Juhosláviu ešte predtým, ako sa na tom dohodlo NATO. Túto vojnu považoval za „prvú vojnu vôbec, ktorá nie je vedená v mene záujmov, ale v mene určitých princípov a hodnôt“. Treba vari pri tejto naivnej téze pripomínať, že to isté si o svojich vojnách mysleli Napoleon, Hitler či Stalin? Keď bude potrebné vymenovať Bushových komplicov v tomto zločine, Václav Havel je rozhodne jedným z nich.

Ak máme zhrnúť rozporuplné črty osobnosti Václava Havla, nemôžeme si nevšimnúť, že ich spája silné pokrytectvo s neprehliadnuteľným sklonom podliehať situáciám, ktoré majú charakter morálneho gýča. Havlov prejav sa vyznačuje narcisistickým až autoritatívnym ukájaním seba samého. Český prezident sa vo svojej reči obmedzuje na vágne humanistickú formu, príliš banálnu a príliš plytkú na to, aby ju bolo možné podrobiť nejakej reflexii či kritike. Nikto predsa nebude namietať voči tomu, že ľudia by si mali ctiť dobro, pravdu a lásku. Jeho uhladený jazyk plní skôr estetickú funkciu, nevyjadruje skutočnosť vo svojej podstate a nedosahuje filozofickú účinnosť. Havel slovo pravda v podstate zneužíva. Napriek kultu svojej osobnosti nikdy nemal odvahu vyjadriť sa k spoločenským udalostiam jasne a novým spôsobom. Jeho zdanlivo burcujúca kritika spoločnosti je nielen nedostatočne premyslená, ale čo je dôležitejšie – používa konvenčné stereotypy bez konkrétnej filozofickej perspektívy, ktoré sa obmedzujú len na estetické spestrenie účinku slov. Tieto slová potom zakrývajú alibizmus a niekedy i prázdnotu ich nositeľa. Havel sa nikdy nestaval do pozície držiteľa moci a tváril sa, akoby bol iba pozorovateľom politiky, akoby do nej nebol bezprostredne zapojený. Aj preto (a v rozpore s akoukoľvek logikou jeho postavenia) si nikto netrúfol identifikovať politický smer, ktorý reprezentoval a definovať jeho ideologické pozadie. Rozpor medzi ním a Václavom Klausom v skutočnosti nikdy nespočíval v odlišnom prístupe idealistu a technokrata (ako sa to dodnes traduje a ako sa to snaží podsúvať verejnosti samotný Havel), ale v absolútne nezmieriteľnom nesúlade medzi pokryteckou pózou prezidenta bývalého a nekompromisnou otvorenosťou prezidenta súčasného.

Václav Havel sa stal tragikomickou figúrkou, akoby vystrihnutou z románov jeho dávneho odporcu – Milana Kunderu. Jeho povrchný humanistický diskurz so sklonom ku kultu slova, s ktorým je absurdné viesť dialóg, nahrádza politiku súdom a morálkou, čo môže byť dokonca nebezpečné. Takýto prístup totiž rozkladá demokratickú politickú diskusiu, a tým aj fungovanie spoločnosti založenej na demokratických inštitúciách. A je to opäť len povrchnosť vnímania, ktorá spôsobuje, že Havel ešte stále fascinuje svetovú verejnosť, kým doma vplyv muža, ktorý jedno hovorí a druhé robí, neustále upadá – podobne ako je to s Michailom Gorbačovom v Rusku alebo Šimonom Peresom v Izraeli. Aj preto si myslím, že šestnásť rokov po revolúcii je už najvyšší čas, aby sa do celkového obrazu o tomto mužovi dostali okrem oficiálnych posvätných legiend aj triezvejšie apokryfické príbehy.

Eduard Chmelár

Eduard Chmelár

Bloger 
  • Počet článkov:  78
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Jediný režim, voči ktorému nemám výhrady, je pitný.Profil kandidáta na prezidenta Zoznam autorových rubrík:  Zbližovanie ľudstvaKultúra mieru a nenásiliaUdržateľná spoločnosťKritika politikyMédiáRúcanie mýtovPro SlovakiaSúkromnéZábavaNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu