Každé štyri roky sa v týchto končinách opakuje ten istý rituál: politickú elitu chytá panika z toho, keď sa dozvedia, že pre väčšinu národa nie sú dôležití. Nízka volebná účasť totiž okrem iného znamená, že politici nemajú u voličov rešpekt. „Voliť je vaša povinnosť,“ strašil nás pred štyrmi rokmi premiér Dzurinda bez toho, aby si lepšie naštudoval ústavu. „Tí, ktorí nevyužijú právo voliť, nebudú mať právo kritizovať zvolených politikov,“ vyhráža sa dnes prezident Gašparovič trochu insitným výkladom demokracie. Ponechajme teraz bokom skutočnosť, že tí, ktorí sa počas celého funkčného obdobia správajú nezodpovedne, vyzývajú zrazu občanov k zodpovednosti. Pozrime sa radšej na praktický zmysel toho, na čo nás lákajú naši najvyšší ústavní činitelia.
Ministerka práce a sociálnych vecí Iveta Radičová v rozhovore pre týždenník Plus sedem dní nabádala obyvateľov tejto krajiny, aby šli k volebným urnám a použila pri tom nasledujúci argument: vraj je to jediný okamih, kedy môže radový občan ovplyvniť veci verejné. Pani ministerka však zabudla pripomenúť, že pri druhom kole volieb prezidenta sama svoj hlas nevyužila. Odôvodnila to tým, že si nemala z čoho vybrať. Tento krok jej nevyčítam, práve naopak, chápem ho. Rovnaké pochopenie by som však očakával aj z jej strany pre tých, ktorí odmietnutím účasti na voľbách neprejavujú ľahostajnosť, ale naopak vážny záujem o charakter verejného života. Ak si totiž nemám koho vybrať, môj hlas nevolí, ale legitimizuje moc. A len človek bez elementárnej občianskej vyspelosti sa nechá zvábiť volebným divadlom iba preto, že (povedané slovami Milana Kunderu) politickej demagógii sa podarilo sentimentalizovať vôľu k moci.
Ale aby sme sa vrátili k argumentu pani ministerky, ktorý je v strednej Európe značne rozšírený: rozhodne nesúhlasím s tvrdením, že voľby sú jediným priestorom v demokratickej spoločnosti, kde môže občan rozhodovať o svojej budúcnosti. Práve naopak. Občan, ktorý má chuť niečo zmeniť, si musí uvedomiť, že vhodenie lístka do volebnej urny je v súčasnej etape vývoja spoločnosti to posledné a najmenej dôležité, čo môže urobiť. Pravidelné uplatňovanie volebného práva na rozvoj alebo čo i len udržanie demokracie už rozhodne nestačí. Musíme sa naučiť, že nič také ako jednorazové nastolenie demokratického režimu a naplnenie záujmov všetkých neexistuje. Často opakujem v médiách i svojim študentom základnú tézu: demokraciu nemožno nastoliť. Nastoliť možno diktatúru. Demokraciu treba neustále pestovať a obnovovať v celej zložitosti sociálnych vzťahov (kde sa prejavuje najviac) ako vzácny kvet. Demokratická participácia je hodnotou samou osebe. Potrebujeme rozvinúť oveľa diferencovanejšiu koncepciu demokracie ako je tá, ktorá bola dosiahnutá v ústavnej praxi. Naším spoločným záujmom by preto malo byť rozšírenie a prehĺbenie demokratickej účasti na všetkých úrovniach občianskej spoločnosti, čo si vyžaduje zodpovedajúcu reformu existujúcich inštitúcií.
Už dnes vidíme, že rastúca ľahostajnosť voči politickým stranám neznamená, že sa občania nezaujímajú o verejné záležitosti. Naopak, prekvitá záujem o členstvo v občianskych združeniach. Niektoré organizácie ako Ľudia proti rasizmu, Greenpeace a podobne majú už dnes viac členov ako politické strany. Nečudo, veď ak sa váš príspevok k demokracii obmedzuje na to, že pravidelne financujete partokraciu (za každý hlas v parlamentných voľbách dostane politická strana podľa nových pravidiel 240 korún), potom je naozaj oveľa zmysluplnejšie, keď zaplatíte členské nejakému občianskemu združeniu, ktoré má reálne výsledky alebo potrebnú akcieschopnosť v boji za práva a potreby občanov. Čoraz viac občianskych aktivít je pri presadzovaní záujmov ľudí úspešnejších ako klasické štruktúry politiky. Ich ciele sú zrozumiteľné, transparentné a praktické. Čím nás však môžu osloviť regionálne voľby?
Čím oslovili kandidátov, to vieme. Kompetencie a najmä rozdeľované financie sú skutočne obrovské. Čo však ponúkajú nám? Namiesto osobností tváre, namiesto programov zmes demagógie a diletantstva, ktorá si (či už zámerne alebo nevedome) mýli kompetencie krajov s kompetenciami obcí alebo štátu. A k tomu všetkému ako čerešnička na torte absurdný guláš tých najneuveriteľnejších koalícií, ktoré nedrží pokope nijaká programová línia, ktoré sa pravdepodobne ihneď po voľbách rozpadnú a vy ani netušíte, že kupujete mačku vo vreci. A čo médiá? Akým právom nám chcú vstupovať do svedomia a moralizovať práve ony, ktoré štyri roky prakticky ignorovali regionálnu politiku a dnes sa čudujú, že väčšina občanov o nej nič nevie?
Samozrejme, mnohým ľuďom i mne osobne je veľmi ťažké pripustiť, že volebné právo ako historický výdobytok vykúpený krvou v storočnom zápase más, by malo byť tak ľahko opustené. Práva voliť sa nemožno vzdať, dnes je však zoči-voči novej globálnej realite takmer neúčinné, ak nie je súčasťou širšieho občianskeho zápasu. Občas je aj bojkot volieb veľmi dôležitou voľbou, odmietnutím falošnej hry elít a jasným signálom pre zmenu. Cieľom občianskych aktivít nie je nahradiť politiku, ale reagovať na jej rôznorodosť spôsobmi, ktoré prispievajú k rozvoju jej potenciálu. Politik, ktorý by to chcel myslieť so zmenami úprimne, by si musel pokorne uvedomiť, že nie je na čele tohto zápasu, ale v jeho službách ako nástroj nevyhnutného verejného servisu. Musel by pochopiť svoju úlohu ako výzvu konfrontovať súčasný dominantný machiavellistický model politiky (ambícia vládnuť iným) s ideálom otvorenej, participatívnej spoločnosti (túžba vytvárať spoločenstvá rovných). To by sme však museli začať hovoriť o úplne inej organizácii politiky.
Nenechám si preto vnútiť hru politických elít, ktoré chcú každého nevoliča odmietajúceho ich pravidlá vmanévrovať do pozície nezodpovedného parazita. Som angažovaný a hrdý občan, spolu s priateľmi sme prispeli k záchrane detského ihriska i polikliniky, k zrušeniu základnej vojenskej služby, k odhaleniu nejedného podvodu. Nemyslím si, že ten, ktorý na všetko kašle, ale raz za štyri roky poslúchne výzvu politika a pasívne hodí lístok do volebnej urny, prispieva k demokracii viac. Nikomu svoj postoj nevnucujem. Ale bol by som rád, keby mi z televíznych obrazoviek nekázali o zodpovednosti tí, ktorí urobili zo slovenskej politickej scény eldorádo nezodpovednosti.
