V časti, venovanej tomuto fenoménu, sa spočiatku pomerne vecne konštatuje, že „ideológia ľavicových extrémistických skupín čerpá z myšlienok komunizmu alebo anarchizmu“. Ďalej sa varuje, že „v prípade realizácie cieľov ľavicových extrémistov môže dôjsť k priamemu ohrozeniu pluralitnej demokracie a občianskych slobôd“. Pri ich akciách dochádza „k porušovaniu verejného poriadku a niekedy aj k poškodzovaniu majetku“. Potiaľto by to bolo všetko v poriadku. Celkom iný charakter však správa nadobúda vo chvíli, keď konštatuje, že medzi ľavicovo orientované extrémistické skupiny patria „anarchisti, antiglobalisti, radikálne ekologické hnutia a príslušníci hnutia PUNK“. Ich hlavnými zbraňami sú vraj tzv. street parties, demonštrácie a verejné protesty, napríklad v súvislosti s operáciami v Iraku a vstupom Slovenskej republiky do NATO. Všimnime si pozoruhodnú skutočnosť, že tu nie je ani zmienka o komunistoch alebo trockistoch. Namiesto nich sa medzi „podozrivých“ paušálne zaradili občianske skupiny, ktoré vyššie uvedené kritériá nenapĺňajú ani len približne. A to nielen preto, že tieto hnutia sú veľmi rôznorodé, ale aj preto, že mnohé z nich bojujú práve za hlbšie a širšie uznanie ľudských práv.
Svedčí o tom napríklad najnovší hanlivý vynález konzervatívcov „humanrightizmus“, akým ľudia okolo Vladimíra Palka nálepkujú skupiny zasadzujúce sa za také práva, ktoré kresťanskí demokrati jednoducho neuznávajú. Navyše, označiť všetkých ľudí protestujúcich proti vojne v Iraku a NATO za „ľavicových extrémistov“ znamená v tomto prípade upodozrievať nielen dve tretiny národa (čo je už paranoidný výkon hodný obdobia mccarthizmu), ale aj Palkovho straníckeho kolegu: pripomínam, že 15. februára 2003, keď sme zorganizovali najväčšiu demonštráciu tohto druhu u nás, sme kráčali v niekoľkotisícovom dave bok po boku s expremiérom Jánom Čarnogurským, spevákom Jožom Rážom, niekoľkými katolíckymi kňazmi atď. Okrem toho, večer sa vo Veľkom evanjelickom chráme uskutočnil koncert a ekumenické stretnutie proti vojne za účasti generálneho biskupa evanjelickej cirkvi a vysokých predstaviteľov katolíckej cirkvi. To isté sa dá povedať o tzv. antiglobalistoch (ani sa mi už nechce opakovane zdôrazňovať, že ide o nepatričné až vulgárne pejoratívne pomenovanie – schválne, keby som začal hovoriť o svojej vízii politickej globalizácie, veľmi rýchlo by sme zistili, že „antiglobalistom“ je skôr Vladimír Palko). Pozná vôbec minister vnútra často až nezlučiteľnú rôznorodosť skupín, ktoré sú v opozícii voči dominantnej, neoliberálnej forme ekonomickej globalizácie? Má aspoň aké-také predstavy, že na masových protestoch po celom svete sa zúčastňujú okrem nacionalistov, komunistov a anarchistov aj feministky, ľudskoprávni aktivisti, homosexuáli, ekológovia a dokonca i početné kresťanské skupiny (v Latinskej Amerike dokonca prevažujúce)? Tuší vôbec, že na vrcholnom podujatí alterglobalistov, Svetovom sociálnom fóre, sa každoročne stretávajú významní politici, vedci, spisovatelia i nositelia Nobelových cien?
Z tohto všetkého si Vladimír Palko ťažkú hlavu nerobí. Ak mu nepripadá dôležité robiť rozdiel medzi ľuďmi, ktorí pokojným spôsobom demonštrujú proti násiliu a ľuďmi, ktorí rozbíjajú výklady obchodov, potom sa nemôže čudovať, ak niektorým osobám nepripadá dôležité robiť rozdiel medzi ním a pravicovým extrémistom. Je nepochybné, že „ľavicové extrémistické skupiny“ v tomto štáte existujú, ale potom ich treba konkrétne pomenovať. Ministerstvo vnútra však zaradilo do tejto kategórie aj skupiny, ktoré neznesú prívlastok "ľavicové", nieto ešte "extrémistické". Spomínaná správa totiž robí rovnítko medzi radikalizmom a extrémizmom, čo je prinajmenšom z filozofického hľadiska nezmysel. Radikalizmus totiž znamená snahu o dôkladné a rozhodné riešenia, kým extrémizmus predstavuje bezohľadnú, agresívnu výstrednosť a okrajovosť, čo je dosť zásadný rozdiel. Ak by sme mali uplatňovať logiku ministra vnútra do dôsledkov, potom by musel byť zaradený k extrémistom aj Ježiš Kristus.
Z tohto hľadiska neviem o tom, že by boli na Slovensku nejaké extrémistické ekologické hnutia. Do takejto kategórie patria napríklad organizácie, ktoré sa vyhrážajú vedcom pracujúcim v oblasti jadrovej energetiky či genetického inžinierstva atentátmi, ale tie u nás nie sú a nemôžme sem predsa zaradiť environmentalistov, ktorí svoje ciele presadzujú radikálne, ale zásadne bez použitia násilia. Rovnako si spomínam na jednu akciu pred americkou ambasádou a neskôr na Hodžovom námestí, kde sme poskladali z ľudských tiel rozložených na zemi veľký nápis MIER. Bolo to nádherné, ľudia priniesli sviečky, všetko sa odohralo mlčky a okoloidúci tlieskali. Potom sa tam objavil hlúčik vrieskajúcich trockistov a mladíkov z hnutia Antifa, ktorí na nás začali pokrikovať „Vojnu vojne!“ a podobné hlúposti – s týmito krikľúňmi chce ministerstvo vnútra dávať dokopy mierových aktivistov? A to už ani nehovorím o zaradení akcií typu street party medzi „ľavicovo extrémistické“. Nepochybujem o tom, že SIS má na takýchto podujatiach svojich ľudí – to vari nevidia, čo sa tam robí? Žeby bolo rozdávanie polievok bezdomovcom hnutím Jedlo namiesto zbraní, ohňová show alebo africké bubnovanie prejavom ľavicového extrémizmu?! Komu a čím ubližujú títo ľudia?
Nemôžem sa zbaviť pocitu, že ministerstvo vnútra pod vedením Vladimíra Palka hľadá tzv. vnútorných nepriateľov štátu – na tento pojem pamätníci komunistickej diktatúry vari ešte nezabudli. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že je to zástupný problém, ktorý má odvrátiť pozornosť od pomalého postupu v boji proti pravicovým extrémistom. Keby bol aj v tomto smere minister Palko taký rázny, možno nemuseli zomrieť ľudia ako Daniel Tupý. Možno by na čele SIS nestál človek, ktorý už niekoľkokrát verejne vyjadril sympatie k vojnovému Slovenskému štátu. A možno by sa rezort vnútra zaoberal aj aktivitami niektorých cirkevných hodnostárov zúčastňujúcich sa na oslavných akadémiách skresľujúcich našu fašistickú minulosť. Takto je však extrémistickou aj jeho správa o extrémizme. Poslanci parlamentu by ju mali v takomto znení rozhodne odmietnuť.
