reklama

Bojím sa tých, ktorí sa boja iných

Sedím u kamaráta, pijem suché martini a tupo hľadím na obrazovku, z ktorej sa svetu prihovára iránsky prezident Mahmúd Ahmadínidžád. Na prvý pohľad vyzerá placho a sympaticky, ale slová, ktoré vypúšťa z úst, ma desia. Vraví, že Izrael musí byť vymazaný z mapy sveta a že holokaust je obyčajný mýtus. Na inom televíznom vskutku kanále hovorí niečo podobné o moslimskej civilizácii americký prezident George Bush. Pravda, hovorí to politicky korektne, ako sme u nás zvyknutí. Na Západe sa totiž už od čias Napoleona hovorí dobyvačným vojnám „šírenie slobody“, okupácii „upevňovanie poriadku“ a surovej kolonializácii „rozširovanie civilizačných hodnôt“. A ja rozmýšľam, prečo je také ťažké vymazať z mapy sveta nenávisť medzi národmi...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (102)

Už dávnejšie som si všimol, že dokážeme vnímať ako absurdnú etnickú neznášanlivosť na druhom konci sveta, ktorá sa nás zdanlivo netýka, ale svoje vlastné predsudky voči národom, s ktorými máme bezprostrednú skúsenosť, vnímame ako logické a odôvodnené. Máme súcit s osudom amerických Indiánov, ale Rómov považujeme za „špinavých bastardov“ (netušiac, ako tragikomicky napodobňujeme záporných hrdinov z westernov). Je nám odporný antisemitizmus, ale v zhode s etymológiou tohto slova nenávidíme iné semitské národy (Arabov). Moralisticky sa pohoršujeme nad „antiamerikanizmom“, ale sme plní rusofóbie. Nemáme nič proti Japoncom (veď široko ďaleko žiadneho nevidíme), ale čínski obchodníci nás privádzajú do zúrivosti. A to je už len krôčik od tradičného úvodu, ktorým každý xenofób začína svoj prejav: „Nie som rasista, ale...“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Žiaden rasista či xenofób neprizná, že ním je. Rasista ohrozuje iných a je obeťou seba samého. Žije v omyle a nevie o tom, alebo o tom nechce vedieť. Aby človek spoznal svoje omyly, potrebuje odvahu. A rasista ju nemá. Xenofóbia rozožiera ľudské dejiny ako rakovina, ako náhle pomätenie mysle. Ak sa my bojíme cudzincov, istotne sa budú báť aj oni nás. Je to začarovaný kruh. Rasové či etnické predsudky sú súčasťou prakticky všetkých kultúr. Majú oporu aj v našom jazyku, v zdanlivo nevinných slovných spojeniach. Koľkí z nás hovoria odmalička deťom „Si špinavý ako cigán“ alebo „Necigáň“ (vo význame neklam). A tak sú pre nás Židia lakomí a nečestní, Arabi zákerní a agresívni, Američania tuční a hlúpi, Afričania leniví a špinaví, Číňania malí, sebeckí a krutí. Ale to nie je iba európske špecifikum. Aj černosi vravia o belochoch, že majú smiešnu vôňu a Japonci sú o Nigérijčanoch presvedčení, že sú to divosi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pozrime sa na naše skúsenosti. Oddávna sa v našej spoločnosti udomácnil mýtus, že za ťažkú sociálnu situáciu slovenského ľudu mohli úžernícki židovskí krčmári – akoby niekto nútil našich chlapov prepíjať posledné peniaze. Konšpiratívne poukazujeme na to, koľko Židov pracuje v bankovníctve a finančníctve – čo je do istej miery pravda, ibaže zabúdame, že historicky sme ich do tejto sféry vytlačili zo všetkých ostatných odvetví sami (a tam sa stali, samozrejme, úspešní). Podobné tradované nezmysly otravujú aj slovensko-maďarské vzťahy. Typický Kysučan si myslí, že Maďar nemyslí 24 hodín na nič iné ako na iredentu. Na druhej strane na juhoslovenskom vidieku sa rozšíril mýtus, že Maďari živia túto republiku a Slováci sú za to nevďační. Rozčuľuje nás, keď Maďar hovorí o našom hlavnom meste ako o „Pozsony“, zabúdajúc na to, že ani my nehovoríme Wien, London, Venice a München, ale Viedeň, Londýn, Benátky a Mníchov. Zakaždým, keď počujeme historický názov „Felvidék“ (Horná zem), otvárajú sa nám nožíky vo vreckách, ale prečo potom stále hovoríme o Slovákoch na „Dolnej zemi“? A vrcholom všetkého je politické sprisahanie voči vodnému dielu Gabčíkovo-Nagymaros, ktorým chcú Maďari celkom isto sabotovať ekonomiku Slovenska. Kdeže ekológia, za tým všetkým je celkom isto snaha ubližovať Slovákom... V tejto súvislosti odporúčam všetkým roduverným, aby raz namiesto zájazdu do Gabčíkova zorganizovali zájazd do Visegrádu. O nič národné nebudú ukrátení, s tým miestom sa spája aj kus našej histórie. Ten výlet stojí za to. Vylezte na ruiny tamojšieho prekrásneho hradu (nájdete tam aj elektronického sprievodcu v slovenčine) a zadívajte sa na druhú stranu hlbokého riečneho kaňonu, ktorý si pomedzi hory presekal Dunaj. Tam je Nagymaros. Dobre si toto nádherné miesto obzrite a položte si otázku, kto by tento unikátny prírodný skvost zrovnal so zemou kvôli priehrade. Takto by uvažovali možno v Číne alebo v Sovietskom zväze... Alebo na Slovensku. Na tom vrchu som prvýkrát pochopil, o čo Maďarom ide.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Celkom iný, aj keď rovnako zaujímavý predsudok sa spája s fyziognómiou. Nedávno ma na ulici zastavil starší pán, ktorý sledoval jeden televízny rozhovor so mnou a naoko dobromyseľne sa ma spýtal: „Prepáčte, ale nie ste vy náhodou Žid?“ Už-už som chcel zaprotestovať, keď som si spomenul na definíciu Jeana-Paula Sartra („Židom je osoba, ktorú za Žida pokladajú“) a s milým úsmevom som mu odvetil: „Náhodou som.“ Čakal som, čo bude nasledovať, no pointa neprichádzala. Zarazený chlapík stratil niť. Nezmyselnou totiž nebola moja odpoveď, ale jeho otázka...

Podobných situácií som zažil neúrekom. V závislosti od toho, koho som sa momentálne zastával, ma považovali nielen za Žida, ale aj za Maďara, Róma, Palestínčana, Iračana, Turka i Francúza. Môj výzor mi zaručuje pravdepodobne len to, že si ma nebudú mýliť so Švédom a Eskimákom. Je zvláštne, že tmavé vlasy, oči alebo brada vo vás dokážu naštartovať paranoidné predstavy nepredvídateľných rozmerov. Strach vás oberá o akúkoľvek racionalitu. Jeden mediálne známy politológ nedávno líčil na verejnej prednáške v Bratislave konšpiratívnu teóriu o netušenom islamskom nebezpečenstve bez použitia jediného konkrétneho faktu. Bolo to také komické, akoby niekto začal nahlas špekulovať nad tým, čo asi v tejto chvíli robí a na čo myslí jeho frajerka, keď nie je s ním. Vlastne... ono to až také komické nie je. Najmä ak si položíte otázku, či sa nám takíto ľudia nesnažia pod zámienkou boja proti islamizmu vnútiť novú politiku civilizačného strachu a kontrolovať nás umelo vyvolávanými pocitmi kolektívneho ohrozenia. Či nestojí za takýmto sugestívnym vzývaním záchrany západnej civilizácie iba praobyčajná snaha mocných osobovať si právo na definíciu skutočnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dá sa to robiť primitívne, ako to robí George Bush alebo spomínaný slovenský politológ, ale aj nadmieru inteligentne, ako to robí Samuel Huntington. Najnovšiu knihu tohto autora, presláveného víziou zrážky civilizácií (Kam kráčaš, Amerika? – nedávno vyšla v češtine) možno preto nazvať aj intelektuálnou obranou xenofóbie. Umiernený konzervatívec Huntington je totiž presvedčený, že Arabi sa usilujú o znovudobytie svojich bývalých dŕžav, z ktorých boli v minulosti vojensky vytlačení. Odpoveďou by však nemal byť planetárny zápas Ameriky so zlom (ako si to myslí George Bush alebo ultrasionistická politologička Bat Ye´orová), ale obrana Ameriky a záchrana jej identity pred kultúrnymi vplyvmi iných národov. Huntington totiž neuznáva všeľudské hodnoty, pretože každý národ je podľa neho postavený na protiklade k iným. Vlasť nemôže existovať bez cudziny.

V skutočnosti to nie je nová idea. Už starí Gréci mali problémy s obrazom ľudstva ako prirodzeného celku (túto kategóriu vytvorili po prvý raz sofisti). Tradične delili svet na grécky a barbarský ako dve nezlučiteľné univerzá. Sám Platón (v protiklade so Sokratom či Demokritom) považoval etickú kategóriu ľudstva ako niečoho, čo presahuje rozdiely medzi národmi, rasami a triedami za číru fikciu. Napokon, kozmopolitné učenie vzniklo ako priama reakcia na xenofóbnu politiku mestských štátov. Tieto antagonizmy sa vynárajú v určitom časovom slede dodnes. Ani sme vlastne nepostrehli, že už niekoľko rokov sa nehľadá stratégia prežitia ľudstva, ale nášho civilizačného okruhu. Začalo sa hovoriť o akejsi fiktívnej „euroamerickej“ alebo „atlantickej“ civilizácii, hoci Európa má s Amerikou spoločné skôr inštitúcie ako hodnoty. Atlantik zohráva v tomto prípade rovnakú úlohu ako Stredozemné more v prípade Rímskej ríše. Spĺňa predstavu akéhosi civilizačného centra, čo opäť nie je nový jav. Aj Číňania sa tradične považovali za „Ríšu stredu“, Peržania boli presvedčení, že čím ďalej od ich hraníc, tým divší ľudia tam žijú a napokon v starom Uhorsku sa tradovala zásada „Extra Hungariae non est vitae“ (Mimo Uhorska nie je život). Klasické dedičstvo xenofóbie.

Mám strach z týchto trendov, ktoré sú akousi temnou oslavou našej nevzdelanosti. Mám strach z ľudí, ktorí považujú slušnosť a ohľaduplnosť za prejav cenzúry. Mám strach z tohto teatrálneho predvádzania hlúposti a zlomyseľnosti. Ale najviac mám strach z toho, že inteligentní ľudia týmto javom nevenujú pozornosť a považujú ich za také bláznivé, že sa nimi neoplatí ani zaoberať. Jedno anglické príslovie hovorí, že ťažko sa dovoláme zdravého rozumu, ak blázinec riadia šialenci. Napriek tomu by sme nemali rezignovať na kritiku tých, ktorí chcú náš planetárny blázinec kontrolovať, riadiť a definovať ako normálny stav.

Eduard Chmelár

Eduard Chmelár

Bloger 
  • Počet článkov:  78
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Jediný režim, voči ktorému nemám výhrady, je pitný.Profil kandidáta na prezidenta Zoznam autorových rubrík:  Zbližovanie ľudstvaKultúra mieru a nenásiliaUdržateľná spoločnosťKritika politikyMédiáRúcanie mýtovPro SlovakiaSúkromnéZábavaNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu